Ďakujem, že mi ďakujete

Stojíme pred šmýkačkou vedľa seba, tak ako iní rodičia strážiaci svoj „dorast“. Majo čaká na kamaráta a opäť mu pomáha liezť hore. Nedá mi to nezapojiť sa do debaty.„Verili by ste, že má autizmus?“ pýtam sa obidvoch. Obom je hneď jasné, že som chlapcov otec.„Zdal sa mi trochu iný, ale neodvážila by som sa to nahlas prvá vysloviť,“ prezrádza žena a dodáva: „Ale len ľahší, predpokladám. Na prvý zbežný pohľad si nikto nič nevšimne.“Majo sa opäť šmýka a prebieha okolo nás.„Majko, poď sem na chvíľku!“ kričím naňho.„Ďakujeme, že si pomohol Peťkovi. Je to Tvoj kamarát?“ pýtajú sa ho rodičia chlapca.„Áno, kamarát. Ďakujem, že mi ďakujete,“ odpovedá v mihu sekundy a letí sa s Peťkom opäť štverať hore.My pokračujeme ešte chvíľku v rozhovore.„Je úžasný. Do akej školy chodí?“ dostávam ďalšiu otázku.„Do špeciálnej, do prípravného ročníka.“„Skúsite ho dať neskôr aj do normálnej školy? Možno by ho bola škoda v špeciálnej,“ vravia mi svoj názor. Nič nehovorím, nakrátko na to sa lúčime. Viem, že tzv. normálnu školu možno časom aj skúsime. Ale teraz je predčasné vôbec na to myslieť. Marek nie je pripravený. Potrebuje malý kolektív, v ktorom sa mu bude môcť učiteľ venovať naplno. Navyše – deti vedia byť kruté. A on nerozozná, kedy mu niekto ubližuje. Mohlo by ho to zastaviť vo vývoji, čo určite nechceme. Aj v tomto prípade platí, že pomaličky, krok za krokom zájdeme ďalej.V ten deň akoby mi minimálne ešte raz chcel naznačiť, že s tým autizmom vnútorne stále vedie veľký boj. Zastavili sme sa v „mekáči“, na hranolky (čo už keď ich má tak rád:-). Keďže v detskom kútiku bolo asi päť detí, Majo sa samozrejme (pred rokom – dvomi to však ešte taká samozrejmosť nebola) pridal. O desať minút ale zostal sám. Deti odišli s rodičmi domov. Nejaké iné síce prišli, ale tie sedeli so svojimi rodičmi pri stoloch. Majko bol viditeľne nešťastný, nebavilo ho tam samého. „Kde sú deti?“ pýta sa ma opakovane. O niečo neskôr ma prekvapuje. Stavia sa pred detský kútik a kričí smerom k deťom: „Haló deti, kde ste? Poďte sa hrať! Čakám na vás!“ Dve deti ho vypočuli a prišli. Po návrate domov všetko ešte za horúca rozprávam polovičke. Pre niekoho by to možno neboli zaznamenania hodné situácie. Pre nás však majú veľký význam. Ešte pár mesiacov dozadu by sa náš Majo takto nesprával...