Dobrý otec

„Len sa starajte o deti, sú na prvom mieste,“ hovorí mi často mamina do telefónu. Priznávam, že ma jej dobre mienené reči trošku (v dobrom) hnevajú. Viem, kam vždy s nimi mieri. Zdá sa jej, že robota mi ukrajuje každý deň príliš veľa z času, a potom nezostáva čas na rodinu. Aspoň z jej pohľadu.„Mami, mami, ale vždy keď prídem domov z práce, bláznime sa s deťmi ako malí! A s Marekom sa aj učíme! A ak treba niečo ešte dorobiť, činím tak až po rozprávke, keď zaľahnú! A cez víkend sú kráľmi nášho času dvadsaťštyri hodín!“ chce sa mi v danej chvíli kričať. Aby vedela, že som dobrý rodič. Alebo sa aspoň snažím byť. Takým rodičom, akým bola ona s mojím otcom.Ale väčšinou zostávam ticho. Veď to nerobím po boku s polovičkou všetko pre maminu, ale pre Majka i Barborku. A tie vedia...Napriek všetkému pochybnosti občas klopú na dvere mojej duše. Mohol by si aj viac venovať čas deťom, nemyslíš?Žijeme v čudnej dobe. Imperatív zarobiť peniaze na prežitie pozerá na nás na každom kroku, nedáva spokojne dýchať. Aby sme mali na chlieb, či vôbec kde hlavu skloniť. Aby človek v tejto dobe vôbec prežil.Ak je tento základ, hedonisticky založená spoločnosť nikoho z nás nenecháva len tak a neustále do nás hučí, aby sme míňali, míňali a ešte raz míňali. Na všetko možné. Pretože len vtedy budeme šťastní, zdraví, krásni, keď si doprajeme to či ono. Alebo najlepšie všetko. Samozrejme, na „to“ treba najskôr zarobiť. Alebo si požičať a následne splácať späť. Z toho, čo zarobíme. A kolotoč sa točí a točí. Pracovať by sme mali preto, aby sme mohli aj pokojne žiť. Nemali by sme žiť preto, aby sme mohli pracovať.„Čo je toto za život? Na nič nemáte čas, len robota, robota. A každý večer padnúť mŕtvi do postele! Stojí to za to?“ pýta sa často aj môj otec. V dobrom, podotýkajúc, že keď sme boli my so sestrou malí, mali na nás s maminou času habadej. Doma z roboty boli každý deň najneskôr do štvrtej. A za socializmu, keď padla, tak padla do bodky. Domov sa robota z práce neťahala. „Viem, povieš mi, že socializmus by si nechcel. Ale ten život mal naozaj trošku systém a rámec. Nie ako teraz!“Od začiatku školského roka bývam s Marekom aj každé ráno, vozím ho do špeciálnej školy v Bratislave. Aj takto si kradneme pre seba cez týždeň to málo času, ktorý máme. „Taťo, pôjdeme autíčkom aj zajtra ráno? Najskôr cez inú cestu, a potom cez druhú cestu? Zavezieš ma do školy? A ty pôjdeš do robotky?“ pýta sa ma Majko každý večer pred spánkom. Zvykol si aj on, že bývame ráno spolu a cez „iné cesty“ (rozumej rôzne bočné cestičky) si kliesnime cestu do hlavného mesta. Verím, že spolu s Barborkou rovnako vidí aj to, že sme s nimi s manželkou a hráme sa vždy, keď to je čo len trošku možné. Žijeme v dobe plnej neistôt. Jedna z mála istôt v nej je rodina. Ak funguje a je šťastná, nič nie je dôležitejšie...