Frankline, vypnete prosím to rádio?

„Tati, zavolajme maminke, chcem jej povedať, ako bolo v škole,“ hovorí Majko po nasadnutí do auta pred špeciálnou školou. „Ale veď hádam najskôr mne povieš, ako bolo v škole, nie?“ pýtam sa so zaujatím.„Dobre bolo v škole. Tati, zavoláš Aďke?“ opakuje Majko otázku. Aďkou myslí mamu. Podávam mu telefón, viem, že ako sa naučil čítať, nemá problém sám nájsť v mojich kontaktoch maminu a vytočiť ju. Inak, z vyhľadávania mien v mobilných kontaktoch má celkovo pasiu, niekedy, keď o tom s manželkou nevieme, si nebadane berie naše mobily, „naslepo“ vytáča (v niektorých prípadoch možno doslova) čísla ukryté pod jednotlivými menami v našich zoznamoch kontaktov a potom má z toho obrovskú srandu, ako sa mu hlásia neznámi ľudia.„Mami, taťo prišiel pre mňa. Povedz Majkovi – ako ti povedal ocko, keď prišiel po Majka? Ahoj Majko, ideme domov! Mami, povedz to, ako mi povedal, keď po mňa prišiel,“ Majo maminku ešte k slovu nepustil, chrlí jedno slovo za druhým. A následne necháva moju polovičku opakovať, čo som mu povedal, keď som poňho prišiel.Po chvíli Majko telefonát končí.„Tati, zajtra ideme do divadla! Ako mi ráno povieš, že – Majko, vstávaj, ideš do divadla. Povieš mi tak – Majko, vstávaj, ideš do divadla?“ sám od seba mi prezrádza zajtrajší program. Toto sa často nestáva, že by sám od seba povedal...„A na čo idete do divadla?“ pýtam sa.„Aby sme tam prišli a pozreli si predstavenie,“ v tomto prípade Majo vychytáva neúplnosť mojej otázky a reaguje ako neautista.„A ako sa bude volať predstavenie?“„No – dovidenia Bratislava, víta vás rovno obec Rovinka!“ znie Majkova odpoveď v tomto prípade. Nie, to nie je nejaká nová divadelná adaptácia poviedky Eleny Čepčekovej. V čase otázky my „len“ vychádzame z hlavného mesta a mierime do Rovinky.„Ale, Majko, nevymýšľaš si náhodou?“ krútim hlavou. „Povedz Majkovi – Majo, používaj hlavu a netrep blbosti!“ dáva mi synátor za pravdu, s úsmevom na perách. Ale na čo idú do divadla, sa ani neskôr nedozvedám.„Frankline, môžem vás poprosiť, s prepáčením, nebudete počúvať Jemné melódie? Môžem vás poprosiť?“ Majko zrazu zisťuje, že som si pustil rozhlasovú stanicu, a slušne žiada o jej vypnutie. Franklinom ma neprekvapuje, takto občas volá mňa.„Majko, veď je to len potichu. Môžem? Prosím. Veď ráno ti Brychtová ani Navrkal nevadia. Prečo nemôžem mať nič pustené?“ skúšam zabojovať aspoň za nejakú zvukovú kulisu.„Pre Boha živého, ja to už nemôžem počúvať. Prečo stále rádio? A Kuly – bože, vypnete to? Smiem vás poprosiť?“ svoju požiadavku Majko zaobaľuje aj do emocionálneho obalu, rukami si zapcháva uši a plače. Je zaujímavé, že keď ho vezie manželka, rádio mu nevadí. Ani Kuly či väčšina slovenských spevákov. Ale so mnou môžeme poobede maximálne správy na Exprese počúvať. Ale po nich už musím vypínať...Vypínam aj teraz. Trošku, aspoň naoko, nahnevaný. Čo Majko veru okamžite cíti...„Tati, chcem byť dobrý,“ sľubuje už bez plaču po tom, ako vypnem autorádio.„Ale veď ty si na mňa dobrý, len som chcel na chvíľku rádio počúvať, “ uisťujem ho, že v jeho „neposluchu“ problém nebol.„Tati, že ma ľúbiš, že? Ja ťa navždy ľúbim. Prídeš aj zajtra po mňa? Áno, sľubuješ, že sa pokúsiš? Už môžeš počúvať rádio, už sa nehnevám. Tati, ale prídeš po Majka, zajtra? A ako povieš pani učiteľke, keď po mňa prídeš? Povedz, ako? Dobrý deň, prišiel som po Majka. Povedz, ako to povieš?“Cesta pomaly ubieha a my sa blížime domov. Majko sa vzadu usmieva a radostne kope nohami do mojej sedačky. A mne je tiež fajn...