Tú úmyselnú nerozumnosť, absolútnu slobodu tvorby pozorujem v poslednom čase aj v niektorých verbálnych vyjadreniach mojej trojročnej dcérky Barborky. Že by sme boli svedkami klíčiacich zárodkov novej dadaistky? Namiesto všetkého dva príklady...Syn Marek, napriek autizmu, každú chvíľku vyznáva Barborke lásku. Objíme ju, upozorní ma, aby som sa na to pozrel, a povie:„Ocko, pozri, ako ju Barboričku ľúbim. Že?“A Barborkina odpoveď? Zaujímavé je už len to, že keďže Majkovo vyjadrenie nesmeruje k nej, ale ku mne, aj ona odpovedá mne:„Nie, on ma neľúbi! On je doktor!“Takže keď si to zhrnieme: Barborka nehovorí, že bračeka neľúbi. Iba konštatuje, že neverí, že on ľúbi ju. Pretože je doktor/?/...Rozumiete? Ja teda nie.Novou záľubou mojej dcérky v posledných dňoch je svojvoľná úprava niektorých slov, končiacich najmä na samohlásky. Viditeľne vie, že to nie je správne, a že po úprave posúva ich význam do neuchopiteľnej roviny. Keď ich upraví, usmieva sa. Príklad?„Ockond, vrátiš sa večer z práce?“ lúči sa ráno so mnou, usmievajúc sa od ucha k uchu. „Prečo mi hovoríš ockond? Ja som ocko,“ snažím sa ju opraviť.„Anond, ty si ocko,“ moje slová padli aspoň sčasti na úrodnú pôdu. Aspoň sekundu mám taký pocit.„A Majko je kde?“ chcem sa rozlúčiť aj so synom.„Majond je na záchode, ockond,“ informuje s úsmevom.No nezožral by som ju z láskynd?
Je moja dcéra dadaistka?
Podľa Wikipédie, pre dadaistické diela je charakteristická úmyselná nerozumnosť a odmietnutie prevažujúcich štandardov umenia, propagovanie totálnej anarchie v živote aj v kultúre, absolútna sloboda tvorby a umenia zbavené sociálnej funkcie...