Keď aj Nemo píše úlohy

Keďže máme momentálne naše baby v nemocnici (Barborka sa dnes podrobila v poradí už tretej operácii), sme momentálne opäť doma len my dvaja chlapi. Nemáme problém, všetko funguje ako má. Jedine úlohy sa Majkovi nechce moc doma robiť. V pondelok večer sme domácu úlohu, i keď s problémami, zvládli. Dnes večer som však využil našu návštevu u mojej segry a tá, keďže je učiteľka, si Maja s radosťou zobrala do parády.Ja som však musel zostať pri stole ako prísediaci, bezo mňa Marek odmietal pracovať. Zo začiatku bol dosť odmietavý...„Nie, nie, Majko sa ide hrať počítač! Nebudem robiť úlohy! A Nemo, píše tiež úlohy?“ kričal v prvej chvíli, pričom do svojho kriku začal o chvíľu primiešavať slzy veľké ako hrachy. „Tatinko, ja nechcem robiť úlohy, ja nechcem písať malé a!“ snažil sa tiež získať si ma na svoju stranu. Márne.„Majko, zajtra je streda, ideš do školy – úlohu treba napísať. Si šikovný, to zvládneš!“ povzbudzujem ho a sadám si za stôl. Marek si takisto (konečne) sadá, berie do rúk ceruzku (oveľa šikovnejšie ako pred pár mesiacmi) a začína písať do riadku malé a, pekne podľa predpísaného vzoru. Sestra ho pozorne sleduje.„Majko, pozeraj na tie čiary. Pekne pomaly – bruško, nožička,“ nezaprie segra v sebe učiteľku na základnej škole a dvojnásobnú mamu.„Hop, takto to nejde. To musíme vygumovať,“ chvíľkami nám Majo na naše menšie prekvapenie ukazuje svoje druhé, sebakritické ja. „Poď, pekne to opravíme,“ povzbudzujeme ho obaja so sestrou, a keď ďalší riadok a dokončí naozaj učebnicovo, nešetríme ďalšou pochvalou.„Super Majko, to je krásne a. Si veľmi šikovný.“„Áno, som veľmi šikovný, naozaj,“ opakuje hrdo môj syn.Pozorne ho pri písaní sledujem. Keď sa sústredí (a teda o to sústredenie sa naozaj snaží s viditeľným výsledkom – pred rokom by päť-desať minút ani zďaleka nevydržal pri pracovnej činnosti), ide mu to veľmi pekne. Občas sa však napriek všetkému pomýli – a vtedy akoby som videl v jeho očiach, tam niekde hlboko, malé výčitky. Videl som to zreteľne aj dnes, ako veľmi, veľmi chce dokázať, že je šikovný. O čom mi ani na sekundu nepochybujeme. Majkovi to však hovoríme možno o niečo viac, ako iní rodičia zvyknú vravieť svojim deťom. Viera v jeho vlastné sily a schopnosti je alfou a omegou nášho – konkrétne tým myslím jeho ďalšieho napredovania.„Tatinko, a ja budem v škole písať aj m, n, aj číslice napíšem! Všetko sa naučím!“ hovorí mi Majko po dopísaní úlohy.„A teraz sa môžem ísť hrať chvíľku na počítač tarzana, že? Prosím prines mi do Jupíka červený džúsik. Prinesieš?“ otáča ešte v behu hlavu smerom ku mne.Samozrejme že som priniesol. Zaslúžil si ho aj za tú úlohu. Za to krásne a som ho aj pred spaním ešte raz pochválil. Ani Nemo by také nenapísal...