Keď anjel strážny stráži

Hoci je cesta do Čilistova relatívne široká, vedie popri nej aj chodník. Keďže Šamorínčania sa týmto smerom cez víkendy a sviatky vydávajú aj na svoje obľúbené prechádzky, je to takto bezpečnejšie. Aj my s Majom sme už týmto smerom išli nespočetnekrát. Rovnako aj dnes. Marek síce na kolobežke pred nami, ale stále na chodníku. Vie, že na cestu nemôže, že po nej chodia autá a mohli by ho zraziť. Keď bol pred nami na dlhšiu vzdialenosť, tak sa otočil a pekne sa vrátil. Tak ako je zvyknutý a naučený.V Čilistove sme si dali kofolu, pokecali so známymi, deti sa zase pohrali na detskom ihrisku. Podvečer nás čakali dva kilometre späť. Cestou domov sme však zistili, že aj super deň by sa mohol v zlomku sekundy premeniť na tragédiu... Vďakabohu, napriek tomu, že bola nedeľa, naši anjeli strážni dnes voľno určite nemali. Najmä ten Majkov...Už na začiatku Čilistova smerom na Šamorín nám Majo na chvíľku z chodníka zahol na cestu. Po autách ani chýru, tak to skúsil. Po našom dôraznom upozornení sa ale okamžite vrátil na chodník. Pred Šamorínom sa Barborka rozplakala. Marek využil to, že sme sa zamerali na dcérku, a zase cez trávu vyšiel na cestu. Zo Šamorína v tej chvíli išli tri autá. Maja sme nevideli, medzi chodníkom a cestou sú v tej časti husté zelené kríky a stromy.„Marek, vráť sa okamžite na chodník!“ kričím naňho......a počujem piskot bŕzd. V tej chvíli zúfalý padám na kolená, v zlomku sekundy sa mi mysľou preháňa tá najčiernejšia predstava. Aďa vybieha na cestu. „Majko, Majko!“ kričí s plačom.„Tatí, tatí,“ počujem zrazu Marekov hlas. Znie to, akoby ho to auto naozaj zranilo...O ďalšiu sekundu sa objavuje na chodníku, aj s kolobežkou, celý zelený.Plačeme a klepeme sa všetci štyria. Od strachu.V tom šoku ho ale samozrejme aj riadne karháme.„Marek, toto si nám nikdy nespravil. Nikdy. Prečo si to urobil?“ spytuje sa Maja roztrasená polovička.„Už nebudem zraziť auta, mami.“„Ty kubko, prečo sa tomu smeješ? Auto skoro zrazilo Teba, nie Ty auto! Vieš, čo sa mohlo stať? Už by si bol v nebíčku, a nikdy by si nás už nevidel. Majko, veľmi Ťa ľúbime, toto nám nemôžeš robiť!“„Ja som bol na ceste, a auto urobilo tút-tút, a skoro som ho zrazil...Mami, už nebudem, neplačkaj už,“ Majko strieda autistické fázy, kedy veru neviem, či si vôbec uvedomuje celú situáciu, s naoko normálnym stavom. Ja ukľudňujem vystrašenú Barborku.Ešte registrujem (a kvitujem), že to auto zastavilo a starší pán, šofér, mi (tiež v miernom šoku) hovorí:„Bol na kolobežke na ceste.“Prikyvujem a odpovedám niečo v zmysle:„Už dostáva.“Deti už spia. S Majom som sa pred spaním ešte raz vrátil k onej situácii na ceste. Sľúbil mi, že to už neurobí. Ale - bojím sa. Dnes som si opäť uvedomil, že napriek progresu v Majkovom vývoji, napriek láske, ktorú mu každučký deň dávame – napriek všetkému sa ten autizmus len tak nevzdáva. Ukázal sa aj dnes, Majko akoby stratil pud sebazáchovy. Akoby na sekundu zabudol na to, čo ho už roky učíme. Že autá sú nebezpečné a že sa musí chodiť len po chodníku.Spolu s polovičkou sme ešte teraz roztrasení. Ale najmä sme šťastní, že sa nič nestalo. Aj tam hore chvalabohu musí mať Majka niekto veľmi rád...