Keď je Elán legendina kapela

Náš Majo postupuje dopredu míľovými krokmi. Neuveriteľne chce komunikovať, vonku oslovuje cudzích ľudí a pýta sa ich, kam idú. V reštaurácii pozdravil po príchode iba stôl, pri ktorom sedeli policajti, a zaželal im dobrú chuť. Ľuďom chváli psíkov a pýta sa (tých ľudí), ako sa psíci volajú. Jednoducho všetko komentuje. Aj keď niekedy s tou svojou typickou autistickou humoristickou iskrou v oku.Do triedy s naším Majom chodí aj jeden chlapec menom Sebastián. Ktorého otec sa volá Fero. Náš Majo dobre chápe, že tých dvoch spája rodinné puto. Ktoré komentuje veľmi čarovne...„Oci, aj Ferko je ocino?“ pýta sa ma malý raz v aute.„Áno,“ odpovedám.„Ferkov je ockov Sebko?“ pokračuje Majko v rozmotávaní ich vzťahu.„Nie, láska, Ferko je Sebkov ocko. Tak, ako ja som tvoj ocko,“ vysvetľujem. Mám pocit, že chápeme...V aute sa zrazu z rádia začína rozliehať pesnička Nie sme zlí. „Tati, kto toto spieva?“„No skús hádať, ty dobre vieš kto. Jožko...“ skúšam mu trošku pomôcť.„Jožko Rážko?“ odpoveď sype z rukáva, pričom pokračuje v téme...„A Elán je Elán, že tati?“Opäť potvrdzujem správnu odpoveď. Nasleduje ďalšia synova otázka...„Je Elán legendina kapela?“„Nie legendina, ale legendárna,“ iba mierne korigujem inak správnu odpoveď. „Aj Vašo Patejdl je Elán?“„Hej, aj on tam spieva.“Náš rozhovor ruší červená na semafore. Ktorá, na rozdiel od minulosti, kedy Majo nechápal, že po červenej naskočí zelená (myslel si, že červená zostane na semafore navždy), teraz ruší skôr mňa, lebo sa ponáhľame. A čuduj sa svete, Majo je ten, kto ma ukľudňuje...„Tati, dobre to zvládneš, prejsť na zelenú, že?“