Keď Marek telefonuje...

V poslednom období sme ale pri telefonovaní urobili veľký pokrok. Marek vie, že ak telefón (to je jedno či pevná linka alebo mobil) zazvoní, že NIEKTO volá. A takisto už (asi) vie, že po zdvihnutí telefónu je slušné viesť dialóg. Marek sa oň v rámci svojich možností aspoň pokúša. Tak ako napríklad pár dní dozadu. Zvoní mi mobil, a keďže synátor k nemu dobieha najrýchlejšie (hovoriac si popod nos – „tatinko, zvoní Ti mobil, idem ho zdvihnúť“), volajúci v prvej chvíli (dedukujem) zostáva prekvapený, kde sa dovolal...Ja z kúpeľne zachytávam z rozhovoru tých dvoch (Mareka a v prvej chvíli mne neznámeho volajúceho) len Majkove repliky:- Tu je Marek, a Ty si kto?- Ty si babička? - Babička, koľko máš rokov?- Babička, pôjdeš zajtra do práce?- Si teraz doma? Aj dedko je doma?- Babi, hrám počítač!...a telefonát znenazdajky končí.Aby spomenuté repliky nevyvolali dojem päťminútového telefonátu, ten trval maximálne 30 sekúnd. Majko pri otázkach ani nečakal na dokončenie odpovede, a hneď kládol ďalšiu. Ale aj tak je už úspech, že vôbec chápe, že niekto druhý je na druhej strane linky a chce s nami (s ním) hovoriť. A že sa pýta otázky. To autisti vraj nie vždy dokážu.Pamätám si na situáciu zo začiatku prázdnin, keď som jedno popoludnie volal z práce domov na pevnú linku. Nutne som potreboval hovoriť s manželkou, ktorá v tom čase (ako mi to vtedy až neskôr došlo) spala – zalomila spolu s malou, keď ju dávala do postele. Keďže som s ňou (polovičkou) ale potreboval súrne hovoriť, prosil som Mareka, ktorý zdvihol slúchadlo, aby ju zobudil a dal mi ju k telefónu...- Majko, daj mi maminku, - prosím ho po úvodných dvoch vetách, v ktorých mi na moje otázky odpovedal, ako sa má a čo robí.- Tati, a si v práci?- Áno. Majko. Prosím, potrebujem s mamičkou hovoriť, čo robí?- Ona zaspala s Barborou, - počujem odpoveď a zloženie telefónu.Vytáčam opäť číslo domov. Majko zdvíha, a (asi vie, že to budem opäť ja) pokračuje v ustrihnutom dialógu:- Tati, hrám sa Tarzana.- Majuško, zlatko, všetko je to krásne, len prosím zobudíš maminku?- A Ty kedy prídeš domov?- Večer. Marek, zavolaj maminu! – z môjho hlasu už určite počuť menšie zúfalstvo. Spomínam si pritom na scénu z filmu Jerry Maguire, kedy Tomovi Cruisovi ako športovému agentovi Jerrymu Maguirovi volá „jeho“ posledný klient, hráč amerického futbalu Rod Tiwell (hrá ho Cuba Gooding Jr.). Namiesto Jerryho to však zdvihne malý syn ženskej, s ktorou Tom začína chodiť, a ten malý chlapec má následne veľkú srandu z toho, ako športovca „vytáča“. Chlapec hovor samozrejme ukončí bez toho, aby dal Jerryho k telefónu...- Ja idem na záchod!“ – a synátor (tentokrát to chápem) skladá.Úspešný som bol až na štvrtýkrát. Ale nie preto, že by Majko mamu zobudil. Ju samú zobudilo moje opakované vyzváňanie...Keď telefonujem s Majom, respektíve keď ho vidím/počujem telefonovať, takmer vždy si spomeniem na moju nebohú babičku. Ktorá tak ako on zvykla končiť telefonáty ich jednoduchým odstrihnutím, ukončením bez pozdravu. Niežeby babička nebola slušne vychovaná, naopak, bola to slušná a dobrá žena. Ale telefonovanie pre ňu predstavovalo neosobný spôsob komunikácie, na ktorý si v staršom veku (telefón jej zaviedli do domu tuším až po sedemdesiatke) nikdy nezvykla...Keď Marek telefonuje, je veľmi milý a je to aj celkom zábava. Najmä to však je jeden z tých menších zázrakov, ktorý sa nám s ním podarilo dosiahnuť...