Klobúk dolu, mami!

Keď Ťa po 30 rokoch práce vo vtedy Slovenských telekomunikáciách vyhodili ako nepotrebnú, vedel som, že nebude ľahké nájsť Ti prácu. Vtedy si mala ledva cez päťdesiat. Na Slovensku vek, znamenajúci pre človeka často stop. Žijeme totiž v čudnej dobe, ktorá starších akoby nepotrebovala. Mladosť, vek, flexibilita, odolnosť proti stresu – toto sú floskuly, berúce neprávom vietor z plachiet aj tým starším, skúsenejším, často rozhľadenejším. Škoda ale hovoriť, veď každý raz zostarne...Po vyhadzove si dostala riadnu depku. Povzbudzovali sme Ťa, snažili sme sa Ti pomôcť, ale boli sme bezmocní. Nielen vek, ale proti Tebe hrala aj vernosť jednej značke. Zamestnávatelia neverili, že po toľkých rokoch môže niekto začať pracovať aj v inom odvetví. Osud však zasiahol – a Ty si sa tak tri roky musela (chcela) starať o Tvoju nevládnu mamičku, našu babičku. Bolo to veľa sĺz, veľa utrpenia. Viem. Bez ohľadu na ťažkú situáciu si však vedela, že svoju mamu musíš a chceš zaopatrovať až do konca, a splatiť jej tak dlh za jej starostlivosť. Babička tak mohla aj posledné mesiace svojho života prežiť doma, medzi nami, svojimi najbližšími. Aj keď už posledné roky bola veľmi chorá, v jej slabosti nám ukazovala silu ducha, ktorá dokáže premôcť všetky kríže tohto sveta.Po tom, ako sa babička pobrala na Vianoce minulého roka na druhý svet, sme vedeli, že časom musíš ísť niekam pracovať. Nie pre peniaze (aj keď tie sú tiež dôležité), ale predovšetkým pre to, aby si bola medzi ľuďmi. Aby si nezostala v takom mladom veku sama doma...Priznávam úprimne, boli sme bezradní. Nevedeli sme, ako Ti pomôcť. Samé neúspechy v pokusoch...Až raz v tele si mi do telefónu povedala: Prihlásila som sa na opatrovateľský kurz. A takisto chodím na nemčinu. Keď to na konci roka dokončím, chcela by som možno ísť opatrovať aj von.!“Tvoj úsmev bol aj mojím úsmevom. Okamžite som z Tvojho tónu hlasu vycítil, že chytáš druhý dych. Že je to tá stará (ale vekom mladá:-) dobrá mamina. Ten entuziazmus, nadšenie. Napriek tomu, že si už dlhé roky nedrala študentské lavice, napriek tomu, že si sa nemčinu učila naposledy hádam na strednej škole v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, bol som presvedčený, že tie skúšky spravíš. Moje presvedčenie potvrdzovali skúsenosti, keď si sa nám pri našich návštevách chválila s úsmevom na perách, aké pokroky robíš. Keď si chcela, aby som ťa skúšal nemecké slovíčka. Keď si nám referovala skúsenosti z praxe v nemocnici...Mamina, pomyselný klobúk dolu. Tu naozaj nejde o to, či budeš nárazovo chodiť opatrovať von, alebo zostaneš na Slovensku. Tu ide o to, že si nám všetkým ožila. A že si si dokázala, že nálepku „patrí do starého železa“ nechceš a nepotrebuješ.A ukázala si aj druhým, že vek nehrá rolu. Dôležitejšie ako dátum narodenia je nadšenie, ochota bojovať a prekonať samého seba. A samozrejme rodinná podpora. „Som rada, že to ocino so mnou vydržal. Aj keď si občas pofrfľal, je rád ešte viac ako ja. Už len tou večerou pripravenou po mojom návrate zo skúšky mi to dokázal,“ povedala si mi do telefónu s iskričkami v očiach na ocinovu adresu. Tvoj úspech je aj jeho úspechom...