Kravy na Tehelnom poli?

Túto sobotu sme mali s deťmi zaujímavý a netradičný program. Netradičný najmä v prvej časti dňa, kedy sme skočili pozrieť mojich rodičov do rodnej dediny a v rámci návštevy sme išli aj do miestneho roľníckeho družstva, na deň otvorených dverí. Alebo nielen dverí, ale aj maštalí, stajní a dvier traktorov a kombajnov. Nepamätám, že by niekedy naši družstevníci robili podobnú akciu. Odhodlali sa k nej až tento rok – a teda stála za to. Družstvo plné rodičov s deťmi. Decká si mohli prezrieť moderné kravíny, v ktorých už chýbala iba muzika a scéna by bola rovnaká, ako pri Slunce, seno a pár facek. Spolu s ostatnými sme aj my videli kravičky, býkov, koníky. Naši dvaja však nemali najväčšiu radosť zo zvieratiek, ale zo strojov. Keď som ich vyložil do kabíny obrovitého kombajnu. Alebo do kabíny moderného traktora (ktorý mal vnútri zabudované traktorrádio a iné vymoženosti – pamätám staré traktory z čias keď ešte môj starý otec traktor šoféroval, to je ako nebe a dudy). Páčila sa aj jazda na poníkovi a zmrzlina na záver (aby sme boli presní, ona bola aj na úvod). Kým prvá časť soboty bola pre nás v znamení kráv, traktorov a v podstate aj polí, druhá bola už len o jednom poli...Podvečer sme už iba my dvaja s Majom pokračovali na Tehelné pole, pozrieť si Slovan s Nitrou vo futbalovej lige. Bol to Majkov druhý ligový zápas, zhodou okolností prvý v septembri minulého roka tiež zaobstarali v Bratislave Slovan s Nitrou. Ako sme to zvládli tentoraz?Musím povedať, že Majko dospel a autistické chovanie má pod čoraz väčšou kontrolou. Ešte stále ho síce až tak nezaujímalo dianie na ihrisku a pred koncom sa ma spýtal, koľko gólov už dal Zvolen (to si trošku pomýlil s hokejom, boli sme pred časom na zápase Slovan – Zvolen). Ale už vydržal celý zápas a nepýtal sa stále na záchod. Stačilo mu povedať na začiatok, že ako sa na svetelnej tabuli objaví číslo 45, že ideme na klobásku (tú sme jedli ešte aj počas prvých 5 minút druhého polčasu) a pri 90 že ideme domov. Takže Majko si chvíľkami len tak pozeral na trávnik. Chvíľkami na tvrdé fanúšikovské jadro Slovana stojace a skandujúce pod nami (v istej chvíli som sa preľakol – to keď sa pri nás zjavil do pol pása vyzlečený podgurážený chlapisko ako hora, vyvreskujúci, že Slovan nikdy neopustí, čo Majovi prišlo strašne smiešne a smejúc sa civel stále naňho). A chvíľkami na meniace sa reklamy. Okrem toho kýchajúcim ľuďom okolo priebežne prial „na zdravie“. Vrcholom 90 minútového zápasu pre nás bol dialóg, ktorý inicioval krátko pred koncom zápasu Majko...„Tati, a ako sa volá to dole, kde hráči behajú?“„Ihrisko. A toto, kde sedíme, toto je hľadisko,“ vysvetľujem aj nad rámec položenej otázky.„Toto je ihrisko, kde sedíme, a dolu je hľadisko?“ Majo má z toho najskôr trošku hokej.„Nie, toto je hľadisko a tam dolu je ihrisko,“ trpezlivo opakujem.„Takže dolu je bludisko?“ pýta sa syn. Síce opäť nesprávne, ale uvedomujem si, že v podstate, ak zápas nestojí za bohviečo a hráči sa po tráve potulujú ako po nočnej, to bludisko veru pripomína.„Nie, dolu je ihrisko. Ale ak sa tam futbalisti motajú, tak je to v podstate aj bludisko, máš pravdu,“ chválim ho za dobrý úsudok.„Ďakujem, tati. Som predsa hlavička!“ usmieva sa na mňa.