Kto si určuje právo určiť, kde je hranica kvality života?

Anjelom Johna Nasha, pomáhajúcim mu niesť jeho schizofrenický životný kríž, bola jeho manželka. Ten chlap bol génius, ktorý za svoju genialitu musel ťažko platiť. Ako presne poznamenal pri preberaní Nobelovej ceny, bez svojej ženy by sa nebol dostal tam, kam sa dostal.A o tom to často je. O neutíchajúcej snahe zlepšiť kvalitu života pre chorú či postihnutú osobu. A to na prvý pohľad aj pri beznádejných prípadoch. Kde je hranica kvality života u nášho syna, boriaceho sa s autistickými rysmi? Kde u detí trpiacich ťažšími postihnutiami? Kde u mentálne postihnutých? Kde u vážne chorých ľudí? Kde tá hranica býva? Alebo inak povedané – kto sa odváži je určovať? Lekár? Okolie? Má vôbec niekto právo túto hranicu určovať?Dva dni pred poslednými Vianocami mi zomrela 90-ročná stará mama. V závere života už dosť trpela, tá kvalita života už pre ňu asi nebola dobrá. Asi?...Tak 3 dni pred smrťou mi zašepkala: „Bože, keby som tak ešte mohla žiť!“ Vtedy som si uvedomil, že napriek zhoršujúcemu sa zdravotnému stavu nechcela odísť. Chcela ešte zostať, napriek tomu, že pre nezainteresovaného by jej kvalita života v posledných dňoch pripadala veľmi, veľmi nízka. Babička však vedela, že to nie je o tom, či dokáže nahlas rozprávať, či sa dokáže pohybovať. Vedela, že to je najmä o tom, že jej blízki sú pri nej, že ju majú radi a...V Novom čase bol pred časom uverejnený rozhovor s rodičmi dieťatka v kóme. Zdanlivo beznádejný prípad. Pre spomenutých rodičov to však nie je beznádejný prípad ani zďaleka. Je to ich dcéra, síce teraz v kóme, ale...Vie niekto, či sa náhodou niekedy vypínač v jej hlavičke neprepne a ona sa neprebudí? Hovoril som s nimi, rozmýšľajú o jednej nákladnej liečebnej procedúre v Košiciach – o hyperbarickej komore. Nemajú peniaze, liečba však stojí 200.000 Sk. Aspoň troškou som im pomohol – nie však o tom chcem...Hovoril som s nimi, a cítil som, že chcú bojovať! S cieľom – zlepšiť dcérke kvalitu života. A „vytiahnuť“ ju čo najviac z prekliatej kómy.Akokoľvek kruto to možno znie, ale každé utrpenie má význam. Tí ľudia, ktorí trpia, nás vždy aj niečomu učia. Nádeji. Pokore. Láske. Viere. Pomoci. Nutnosti nevzdávať sa. Pamätáte na fenomenálneho amerického cyklistu Armstronga? Bol už možno ďalej ako na smrteľnej posteli, s pokročilou rakovinou. Pre niekoho možno stratený prípad. On sa však nevzdal, vzoprel sa osudu. A vyhral po zázračnom vyliečení päťkrát za sebou Tour de France...Začal som, a aj skončím s filmom Čistá duša. Nechcem, aby to vyznelo pateticky, ale vždy, keď vidím v závere filmu Johna Nasha pri preberaní Nobelovej ceny ďakovať manželke, slza mi z oka vypadne. Nehanbím sa však za to. Ten film dáva človeku nádej...