Kýchanie a kašľanie

„Majo, to nie je kýchanie, to som kašľal. Vtedy sa na zdravie nehovorí!“ upozorňujem ho vtedy, ak mi na môj kašeľ popraje pevné zdravie. Myslím to skôr preventívne, mne osobne by to nevadilo. Menším problémom je však to, že Majo „na zdravie“ želá vonku zaradom každému okoloidúcemu, kýchajúcemu či kašliacemu. Prípadne v reštaurácii to robí tak, že pristúpi špeciálne k stolu kašľom či kýchaním dotknutej osoby, a zaželá. Samozrejme, neznáma osoba nemusí (aj keď k takejto krízovej udalosti zatiaľ chvalabohu nedošlo) na prianie zdravia po dusivom kašli reagovať vždy len s pochopením. Navyše, ak aj Majo zaželá „na zdravie“ po kýchnutí, tak ho to rozosmeje, že aj v tomto prípade môže neznámy zareagovať inak, ako Majko čaká. Preto radšej tie upozornenia. V našom snažení máme s polovičkou podporu aj u dvojročnej Barborky. Tá si kašeľ s kýchaním mýli iba výnimočne, vtedy, keď sa s Majom spoji a naťahujú nás. Vtedy sa po kýchaní člena rodiny smejeme všetci. Ale väčšinou nám drží stranu. A sama Majka dôrazne upozorňuje. Naposledy tak zareagovala po mojom minidusení sa: „Majuško, to nebolo kýchanie, to bol kašeľ, tatinkov kašeľ!“Majo si však z nej veľkú hlavu nerobil: „Na zdravie, ocko!“