Lazaret

Na odpoveď som prišiel až neskôr, keď som sa stal sám otcom. Teraz už viem, že rodič najmä malých detí nemôže byť chorý. Najmä vtedy, keď sú oni samé choré. Pretože ich musí povzbudzovať a vlievať im do žíl protivírusový optimizmus a dobrú náladu. Deti v čase choroby musia veriť, že choroba tak rýchlo, ako prišla, aj odíde. Musia cítiť ešte viac lásky ako obyčajne, keď ležia „polomŕtve“ na postieľke a pýtajú sú jeden čaj za druhým. Musia chápať, že tie lieky, ktoré papajú, im pomôžu vyzdravieť. Musia dostať odpoveď aj na otázku „tati, že už nebudem grckať“? Musia mať okolo seba rodičov v plnej sile, usmiatych.Takže rodičovi potom, v prípade že aj o neho sa „niečo“ pokúša, nezostáva nič iné iba hltať čajíky, vitamíny, potiť sa a zrážať zvýšenú teplotu po večeroch, keď už deti spia. Jednoducho dávať sa dokopy po častiach. Tieto dni máme doma hotový lazaret. Obidve detičky „padli“, dostala ich angína. Sú úplne ako bez duše, bez nálady, introvertné. Nechutí im jesť. Nebláznia sa. Nie sú hyperaktívne (myslím najmä na Maja). Aj keď – včera večer po mojom návrate domov sa rozbláznil.„Pôjdeš zajtra do školy?“ spýtala sa, hľadiac naňho, mamina. Len ho skúšala, s teplotou by sme ho nepustili. Bolo jasné, že na druhý deň ráno sa ide po antibiotiká...Okamžite nasledoval Majov smutný pohľad a odpoveď úplne k veci: „Nepôjdem do školy, pôjdem doktorkovi, po liečiky,“ odvetil. Keď chce, rozmýšľa a debatuje ako každé iné dieťa...