Majte sa a veľa šťastia!

Marekovi sme už od včera veľmi trpezlivo vysvetľovali, že v sobotu pôjde aj s Barborkou dedovi, že tam budú aj segrine deti a že hneď keď sa vyspinká, prídeme ich zobrať. Mal síce niekoľko doplňujúcich otázok typu „môžem sa hrať u deda draka?“ či „zoberie ma dedo na prechádzku?“, ale víkendový výlet dedovi zobral relatívne v pohode. Čo o mne ani zďaleka neplatilo...Už včera som bol z toho celý nesvoj (asi aj polovička, ale nedávala to najavo), že budeme časť soboty i nedele bez detí. Z piatka na sobotu som ani spať poriadne nemohol. Majko k nám v sobotu nadránom vkĺzol do postele ako obyčajne. Jeho cupitanie a flop medzi nás dvoch ma okamžite prebudili. Hneď prvé jeho slová po mojom otvorení očí boli upokojujúce: „Tatinko, pochop ma, ja budem spať u deda. Ale prídeš potom po mňa?“Sestra so svojím drobizgom prišla po náš dorast už o desiatej. Majko síce klopil oči, ale správal sa hrdinsky (Barborka bola napapaná a prebalená, tá sa pod vidinou výletu a segriných detí okolo rehotala od ucha k uchu). „Majte sa, a veľa šťastia. Obidvoch Vás ľúbim!“ zakričal nám Majko na rozlúčku. Úplne k veci, krásne neautisticky.Boli sme radi, že následne odišli „smer dedovi“. Niekedy som rád, keby som rozlúčku a odchod mohol preskočiť...Deti nás niekedy vedia neuveriteľne vytočiť. Takisto vedia v byte urobiť poriadny hluk a „bordel“. Ale to je nič oproti všetkému pozitívnemu, čím obohacujú náš život, ukazujú nám tie pravé hodnoty, učia nás lepšie žiť. To je nič oproti tomu, keď nás rozosmejú. Keď prejavujú lásku. Či keď sa úplne obyčajne na nás pozrú. Deti sú doslovný životný dar...Ten dedov nápad nakoniec nebol zlý, máme trošku viac času sa v pokoji pripraviť na dnešný večer. Jedno však už viem teraz na sto percent. Aj keby sme to na školskom plese potiahli do tretej či štvrtej, ráno o ôsmej hodine vyskočíme obidvaja s manželkou z postelí a budeme upaľovať do Dubového. Aby sme nemuseli chodiť po byte ako bludní Holanďania, hľadajúci svoje ratolesti. Nášmu bytíku bez Barborky a Mareka niečo chýba...