Malé mužské zamyslenie nad ženskou materskou

Aj moja polovička je momentálne na materskej dovolenke. Po druhýkrát. S prvým dieťaťom, Marekom, bola „doma“ nie dva, ale neplánovane až päť rokov. Osudu nerozkážeš. „Zober ju občas von, do divadla či kina, to je jedno. Len občas niekde spolu vypadnite, aby aj ona bola v spoločnosti, medzi ľuďmi,“ vraveli mi pred Marekovým príchodom na svet známi.Na začiatku po Marekovom narodení sme ale nikam nechodili, skôr sme zostávali spolu doma. Snažil som sa preto prichádzať z práce skôr, „normálne“, aby si ma trošku užil aj malý (a manželka, pochopiteľne:-). Polovičke som takto chcel najmä čo najviac pomôcť – s prebaľovaním malého, uspávaním, varením mlieka a ďalšími činnosťami.Ak sa dalo, chodili sme hneď od zhruba druhého mesiaca aj na prechádzky či na spoločné výlety autom. Byť čo najviac spolu, a najmä sa spolu „vyvenčiť“ – to bývalo naše motto. Všetkých troch...Keď mal Marek pol roka, vybrali sme sa na prvú dovolenku, lyžovačku do Nízkych Tatier. Majo ju síce prežil väčšinou v kočíku, ale to nevadí. Našu prvú spoločnú rodinnú dovolenku v trojici to neohrozilo...Neskôr sme začali v lete chodievať do Vysokých Tatier. A všetci spolu aj na túry. Budem presnejší – do kopca (i z kopca) sme vždy šľapali iba ja s manželkou. Marek si pohodlne hovel alebo aj podriemkával na mojom bruchu či chrbte, zachytený v špeciálnych pásoch (a neskôr sedačke). Takto sme spolu vyšli na Chatu pod Rysmi, Chatu Solisko, na Skalnatú chatu a ďalšie vysokohorské chaty. V ktorých si hotový ocino (akože ja:-) vyžmýkal prepotené tričko, hodil do seba pivko s nejakým jedlom (na dobitie energie) a hor sa ďalej po horách. Za prvých 5 rokov Marekovho života sme v Tatrách na dovolenke boli snáď šesťkrát. Tie spoločné spomienky nám nikto nikdy neukradne. Ani mne tie moje vynášky. Ak by bol dopyt, normálne začnem vynášať maloleté deti turistov na vysokohorské chaty. Na Marekovi som sa dostatočne otestoval...Samozrejme, nie vždy to bolo ideálne. Vždy ma mrzelo, keď som prišiel z práce v očakávaní, že manželka bude rozprávať. Ja som si myslel, že hovoriť bude ona a ja unavený z práce mám právo počúvať. Omyl - pretože ona, celý deň sama doma, chcela počúvať skôr mňa, čo som cez deň prežil a tak. Chcela niekoho, kto reaguje na jej otázky. Najmä keď náš Marek bol dosť dlhú dobu akoby nemý. Hovorila/hovorili sme naňho, a on nič, pohľad upretý do stratena...Chvalabohu, takéto dni (kedy som nerozprával) boli výnimkou...Aďa to mala ťažké aj počas nášho ročného pobytu v Prahe. Išli sme tam, keď mal Marek necelý rok. Nepoznali sme nikoho, nevedeli sme, kam sa pohnúť v prípade zdravotných problémov. Mne bolo hej, pracoval som v stovežatej a získal tak kopec kolegov, ktorí mi v priebehu dňa robili spoločnosť. Moja polovička to však mala horšie. Sama doma s Marekom. Ďaleko starí rodičia, ďaleko súrodenci, ďaleko priatelia a známi z domova...Aj som si to trošku vyčítal, keď začali problémy s autizmom, či to nie je práve kvôli Prahe. „Malý nemal nikoho medzi rovesníkmi, s kým by sa mohol rozprávať po slovensky. A preto tie problémy,“ zazneli jeden – dva ojedinelé hlasy. Samozrejme, bola to blbosť. Ale človek sa nad ňou v okamihu, ako zaznela, zamyslel...S druhým bábätkom Barborkou sme teraz doma polroka. Žiadna dovolenka v minulom roku niekde „vonku“, ale pekne doma. Barborka je v súčasnosti tou osobou, ktorá rozkazuje...Pri Barborke je to naša spoločná materská. Je to vlastne spoločná materská nás troch, rátajúc už aj Mareka. Vieme, že mamka toho má najviac, a preto sa jej všemožne snažíme pomáhať.A zároveň snímame pred ňou pomyselný klobúk. Tak ako ho dávame dolu aj pred inými maminami, ktoré zostávajú doma s bábätkami na materských „dovolenkách“. Sranda s malým miminom to rozhodne nie je. Jeden z najkrajších zážitkov v živote však hej...