Mám Ťa rád, tati!

Budem sa asi (ale veľmi rád) opakovať – Marek robí na autistu stále väčšie pokroky. Do špeciálnej školy chodí už tri mesiace, po prvotnej nutnej aklimatizácii (kto z nás ju nepotrebuje pri zvykaní si na nové prostredie?) sa však rýchlo udomácnil a do školy sa každé ráno nesmierne teší. Vždy poobede referuje, aké písmenko sa naučil. Ako vie počítať (vie spočítať číslice do päť, pozná všetky do 99 – až na čísla ako 20,30, 40 apod., ktoré nečíta napríklad dvadsať, ale dva a dvadsať). Prípadne čo robil cez deň. A vždy čaká pochvalu po tom, ako napíše domácu úlohu.Školu teda zvládame relatívne v pohode, Majka baví sa učiť. Z autistických príznakov v tomto smere čelíme „len“ jedinému vážnejšiemu – Mareka baví škola a učenie iba vtedy, keď chce, keď sa sústredí. Pozornosť mu zvykne lietať kade-tade, pri písaní úloh musíme preto nad ním stále stáť - náš Majko sa totiž dokáže v momente zamyslieť a začať si v hlave premietať povedzme zážitky povedzme z uplynulého víkendu. Alebo z hocakej udalosti, ktorá v ňom zanechala silné emotívne zážitky.Sme rozhodnutí s manželkou podrobiť Majka niekedy v prvej polovici budúceho roka opätovne psychologickým testom, aby sme zistili, či oproti prvému nameranému výsledku IQ uňho (63, na jar tohto roka) prišlo k nejakej zmene. Nechcem byť priveľký optimista, ale myslím, že k zmene príde. Testovanie autistických detí je totiž veľmi zložité najmä z toho dôvodu, že tieto deti nevedia dlho udržať pozornosť a tak môže byť celkový výsledok ich testovania skreslený. Ak Marek dokáže ešte dlhšie ako teraz sústredene pracovať, nemá sa čoho báť.Náš Marek sa ale aj bez ohľadu na ďalší svoj vývoj či výsledky testov nemá čoho báť. Skôr či neskôr síce narazí na limit, na hranice, za ktoré to už ďalej jednoducho nepôjde. Teraz však o nich nerozmýšľame a ťaháme ho hore čo najviac. Jeho hranice nás nezaujímajú. Ak ale na ne niekedy aj narazíme, nič to na našom úsilí či spoločnom živote nezmení. Marek vie, že by sme ho nevymenili za nič na svete. A my vieme, že ani on nás. Boli sme neskutočne šťastní, keď nám asi dva mesiace dozadu prvýkrát sám od seba povedal, že nás má rád a že nás ľúbi. Neviem, či to naplno prežíva aj vo svojom vnútri. Viem, že tak ako iné autistické deti nás ľúbi skôr „tak inak“. Možno si ale uvedomil a naučil sa, že ak mu to je zhora umožnené a napriek autizmu má tú schopnosť, je pekné rodičom povedať o svojich citoch...