Marek a jedlo a mama na mesiaci

Neviem, či som aj ja býval taký ako on. Asi hej. Najmä podľa tvrdenia rodičov. „Ty si iný nebýval, samé sladkosti, čokoládky. Ale zjesť celý obed či večeru, to len bývali orácie. Keby sme ťa neboli bývali tlačili, niektoré jedlá ješ doteraz,“ zvykne hovoriť moja mamina. Ono aj náš Majo by niektoré jedlá zjedol „na posedenie“. „Tati, a budeme mať doma hranolky?“ toto je pravidelná otázka, ktorou ma privíta ako sa stretneme poobede v škole. „Že bude mať Majko hranolky?“ Samozrejme že moja odpoveď býva negatívna (aj keď sebakriticky priznávam že nie vždy. Majo je jednoducho do hranoliek. A okrem toho aj do ďalšieho nezdravého jedla. Čipsy, mäsko z „mekáčika”. Pri nich vie, že takmer vždy narazí. Napriek tomu skúša...Ale keby aspoň „normálne” jedlá jedol? Na raňajky kakao ešte ako – tak vypije. Aj desiatu v škole celú zje (tu však platí staré známe, že hladný človek by zjedol aj klince – a to platí aj pre Maja), a takisto obed. Ale večere doma bývajú teda ťažkým pôrodom. Začína to už obyčajným zasadnutím za stôl.„Marek, jesť!“ kričí manželka.„Nejesť!“ odpovedá z detskej, kde sa alebo hrá na počítači, alebo si číta či počúva rozprávky.„Marek, počul si?“„Dohrám, dobre? Ešte chvíľku, aby som došiel level,“ keď chce, odpovedá úplne zmysluplne.„Marek, ale už idem za Tebou. Už aj večerať!“ mojej manželke dochádza trpezlivosť. Čo Marek zvyčajne okamžite pochopí...„Až keď sa napapám mama, potom sa budem hrať!“ sám nachádza argument pre navečeranie sa. Z detskej však vychádza občas s plačom. Čo však polovičku (a ani mňa – väčšinou neobmäkčí.„Správne, až potom sa budeš hrať,“ znie manželkina odpoveď.Spomenutý dialóg, v ktorom niekedy manželku v argumentácii nahrádzam ja, sa vo väčšej či menšej obmene opakuje v podstate denno – denne. A pokračuje samotným „maturovaním“ pri jedení.„Už nechcem,“ skúša Majo po dvoch – troch hltoch.„To nemyslíš vážne, veď si nič nezjedol!“„Ja to neľúbim, ja by som chcel palacinky,“ opäť úplne neautisticky si skúša vyberať, čo by mu vlastne chutilo.„Dnes palacinky nemáme, musíš zjesť to čo je na stole.“„Až keď dojem mama...“ pýta si argumenty, prečo by mal zjesť večeru.„Potom sa môžeš ešte chvíľku hrať. A ja budem šťastná,“ odpovie manželka.„A keď budeš šťastná,“ Marek naraz pokračuje v autistickom kladení otázok.„Vystrelia ma na mesiac,“ počul som už v jednej chvíli manželkinu odpoveď na jeho otázku, čo bude potom, keď on doje a ona bude šťastná. Chvalabohu, Majova otázka, čo bude s mamou potom, keď ju náhodou vystrelia na mesiac, už nenasledovala.Nuž a keď je situácia vážna a Majovi sa do jedenia na jednej strane nechce, ale na druhej strane vie, že od stola ho nepustíme, tak potom nasleduje naozaj (aspoň nám to tak pripadá) akoby z jeho strany zneužitie toho, že má istú formu autizmu. Ako keby si povedal, že mu odpustíme o trošku viac...„Tati, nakŕm ma,“ zvykne ma poprosiť.„Ale Majo, veď Ty už jedávaš sám!“„Tatinko, prosííím, nakŕm ma.“Táto prosba s pribúdajúcim vekom znie síce stále zriedkavejšie, ale nikdy nemám srdce mu nevyhovieť...Pri jedení platia na Mareka jednoducho iba dve veci. V prvom rade hlad, pretože keď je hladný, nemusí ho nikto k stolu špeciálne pozývať, ani prehovárať, aby jedol. Ba ani nakŕmiť nechce. Ak je hladný, tak by zjedol toho toľko ako starý chlap, papá s takou horlivosťou, že by aj tanier zjedol. No a takisto naňho platí motivácia (čo už je typické pre autistické deti). Či už mu sľúbime, že ak zje, môže sa chvíľku ešte hrať. Alebo že pôjdeme na výlet. Prípadne že dostane po večeri nejakú sladkosť. Na podobe odmeny nezáleží. Ide o to, že ak o nej vie a odmena ho láka, zvykne zjesť všetko. Aj keď s menším komentárom, ale všetko.Chvalabohu, devätnásťmesačná Barborka zatiaľ problémy s jedením nemá. Skôr naopak. Keď je hladná, tak zje ešte viac ako Marek. A vždy ju zaujíma najmä to, čo má na tanieri ocino alebo mamina. Možno si myslí, že my máme niečo lepšie ako ona...A keď je najedená? Dozvieme sa to jednoducho. Už jedno z prvých slov, ktoré sa naučilo, bolo totiž: „Dosť“!