Marekov víkend ako na hojdačke

Sobota sa pritom začala v pohode, Majko s Barborou sa tešili, že ideme na výlet, kúpať sa do aquaparku. Keď chce, Majko emócie už v pohode prejavuje. Aj v ten deň sa tešil, dalo sa s ním skoro normálne komunikovať.Cestou autom na kúpanie však dostával prvé „hysáky“. Takmer stále ma tlačil do predbiehania, bez ohľadu na to, či sa predbiehať dalo (dobre vie, že keď je zákruta alebo ide oproti auto, že predbiehať nemôžeme) alebo nie. A keď som nepredbiehal, neuveriteľne kričal, komunikoval s rôznymi (reálnymi, ale v aute neprítomnými) osobami a snažil sa ma biť. Nepomáhalo dohováranie, nepomáhali hrozby, že to otočím a ideme domov. Prestal až v prípade, keď som obehol.Vo vode Majkov čudný deň pokračoval. Dookola opakoval, že chce McDonald´s, bez ohľadu na to (trpezlivo sme mu to vysvetľovali), že najbližší McDonald´s je vzdialený viac ako 50km. A že aj keby bol blízko, že by sme dnes nešli, keďže začíname (vie o tom, sám vždy dodáva, že to preto, aby sme boli zdraví) chudnúť. Nič nepomáhalo. Ako zmyslov zbavený, len opakoval, že chce mekáč, mekáč, mekáč. Nešlo to ani po dobrom (snažil som sa najmä ja), ani po zlom (pokúšala sa manželka). Cestou späť sa spomenuté excesy v aute zopakovali v koncentrovanej podobe, predbiehanie spolu s McDonald´s. Pomohol až netradičný nápad. Hoci pršalo, zastavil som na odpočívadle a na minútku sme vyšli z auta. Až dážď ho spolu s ďalším neúnavným dohováraním definitívne schladil...Zaujímavé je, čo sa stalo na druhý deň. Celú nedeľu bol fantastický, žiadne kričanie, žiadne opakovanie jedného slova. Žiaden McDonald´s. Ani tlak v auta na permanentné predbiehanie. Dokonca si priznal, že sa v sobotu nesprával najvhodnejšie, a sypal si, tak po svojom, popol na hlavu...„Prečo som ja, Majko, v sobotu opakoval slovíčko McDonald´s? Neposlúchal som ocko, že?“ „Ja viem, nemôžeme predbiehať vtedy, keď idú autá. A nemôžeme ísť na červenú.“Rozmýšľajúc dnes o týchto našich víkendových príhodách, prišiel mi na myseľ film Čistá duša. John Nash tiež striedal rôzne nálady. Keď bral lieky, pociťoval rôzne vedľajšie účinky. Ale symptómy a prízraky vtedy mizli. Keď lieky nebral, bol bez vedľajších príznakov. Ale do života sa mu plietli osoby, ktoré v skutočnosti neexistovali. Neskôr sa, aj vďaka manželke a vďaka sile svojej osobnosti, naučil s prízrakmi bojovať, a ich ignorovať. Bez liekov.My sme s Majkom lieky na tlmenie negatívnych symptómov v mozgu, sprevádzajúcich autizmus, na potlačenie hyperaktivity, respektíve na podporu mozgovej činnosti nikdy nebrali (až na homeopatiká). Možno aj preto čelíme tým občasným výkyvom v Majkovom správaní, kedy akoby bol pod vplyvom nejakej nie reálnej bytosti. Ale je to už oveľa lepšie ako v minulosti (kedy sa asi rok a pol zvykol rozprávať s imaginárnym Filipom). A verím, že sa náš synátor časom naučí, bez užívania liekov, ešte viac dostať svoje správanie pod čo najväčšiu kontrolu.Mal som cez víkend zaujímavý sen. Marek sa tak bláznil na balkóne, že prepadol cez zábradlie. Ja som stále pri ňom, a nechtom, nechtom som ho zachytil a vytiahol hore... Presnejší obraz toho, čo prežívame v súvislosti s autizmom, si ani neviem predstaviť. Je to celé o balansovaní na hrane. Verím, že hoc to aj bude o ten necht, ale že sa nám nakoniec podarí Majka čo najviac integrovať do spoločnosti. Zaslúžil by si to...