Matkine slová

„A objímaj svoje deti, toľko, koľko môžeš a vládzeš. Nič nie je dôležitejšie. Ja som Ťa tiež mohla viac objímať. Teraz to ľutujem, že som tak nerobila. Bola som prísna na Teba i Tvoju sestru. Príliš prísna. Mojkala som sa s Vami, ale – mohla som viac,“ povedala mu mama do telefónu. Tak otvorene, ako nikdy predtým. Možno svoju úlohu zohrala odlúčenosť, keďže mama volala zo zahraničia. V cudzine osamote človeku napadajú rôzne myšlienky...

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (2)

Prekvapili ho tie mamine slová. Svoju mamu miluje, a nikdy by jej sám od seba prísnosť z detstva nevyčítal. Aj keď si ju uvedomoval. Áno, bola prísna. Cítil tlak, aby sa na základnej škole učil na čo najlepšie známky. Pričom pochvala bývala väčšinou až za jednotku s hviezdičkou. A už dvojka znamenala výstrahu. Ak sa vyskytli dve dvojky za sebou, či nebodaj nejaká horšia známka, už musel pridať v učení, aby zlé známky čím skôr opravil.Popri škole chodil aj „na hudobnú“ do ľudovej školy umenia. Dvakrát do týždňa do okresného mesta na hodiny, zvyšné dni v týždni trénoval doma. „Na hudobnej“ musel tiež vyvinúť úsilie, aby dostal dobré známky.Doma sa učieval väčšinou s mamou. Bývala prísna. Každý deň prešli všetky predmety, musel sa ich naučiť a mama skúšala. Bývalo to často tvrdšie, ako v škole. Ale ako sa hovorí, ľahko na cvičisku, ťažko na bojisku. On mal už na cvičisku ťažko. Na bojisku drinu potom premieňal na jednotky. Väčšinou s úsmevom na tvári.Mamina tvrdosť sa rokmi nemenila, sprevádzala ho tak na gymnáziu, ako aj na výške v Bratislave. Mamina náročnosť ho občas aj znervózňovala. Na druhej strane však ale predstavovala ten účinný motor, vďaka ktorému sa dostal tam, kde je. A čo je najdôležitejšie – stal sa z neho taký človek, akým je. Človek vážiaci si každú životnú príležitosť. Tvrdo pracujúci na svojom šťastí a šťastí svojej rodiny. Človek v akomkoľvek životnom rozpoložení pevne stojaci na zemi. Pretože ak sa pod človekom aspoň raz za život zem rozkýva, váži si o to viac chvíle, kedy je zem pokojná. Tie slová jeho milovanej mamy ho prekvapili. Cítil v nich isté výčitky svojej matky. Výčitky, na ktoré nemá dôvod. Paradoxne možno až pri týchto slovách sa spýtal samého seba, či aj on svoju mamu objímal tak často, ako mohol. Či využíva každú príležitosť, aby jej povedal, že ju má rád.„Mami, drž sa. Ľúbim Ťa. A už sa na Teba tešíme,“ povedal jej vtedy do telefónu.O matkiných slovách však rozmýšľal ešte dlho do noci...