Medveďov mal na háku, aspoň dinosaury a žirafy ho trošku zaujali

V zoologickej sme už párkrát boli. Aj vtedy, keď bol autizmus u nás v oveľa horšej podobe. Od začiatku sme zastávali názor, aj keby sa možno zdalo, že z toho nič nemá, že ho po troškách budeme skúšať integrovať a vystavovať rôznym zážitkom. A tak ako sa kamienok ku kamienku v mozaike ukladá, verili sme a veríme aj my, že jedna návšteva zoologickej, kina, divadla či futbalu za druhou, jedna skúsenosť so spoločnosťou za druhou nás môžu predsa len posúvať ďalej. Napriek chvíľkovému upadaniu do pesimistických stavov. Napriek tomu, že si človek raz za čas bude klásť otázky, či to všetko má zmysel. Odpoveď je a vždy musí byť jednoznačná. Pri deťoch má všetko zmysluplné zmysel, každá aktivita strávená spolu, v kruhu rodiny a priateľov. Pri deťoch bojujúcich s problémami o to viac.Vstupujeme do ZOO a ja sa už neviem dočkať, aká bude prvá reakcia našich. Čo ich prvé zaujme.„Jupí, medvedíci. Pozri tati, to je tatinko medveď a jeho dieťa medvieďatko!“ kričí Barborka nadšene, pozerajúc sa na šelmy, prechádzajúce sa vo svojej klietke za ohradou. Čítam jej z tabule pred klietkou viac informácií o medvedíkoch, pozorne počúva. Následne pozerám, čo robí Majko. Pozerá sa na rad ľudí stojacich pred bufetom, s nič nehovoriacim výrazom tváre.„Majo, pozeráš, vidíš tých medvedíkov? Páčia sa ti?“ pýtam sa ho a snažím trochu zaujať, aby sa aj on pozrel na „chlpáčov“.„Áno, vidím,“ Majo odpovedá stručne, ak sa pritom sekundu pozrie sa medveďov, tak je to veľa.„Tato, dáš mi o chvíľku mobil, aby som mohol zavolať tete Zuzke?“ pýtam sa ma zrazu.„Majuško, teraz nebudeme volať, teraz budeme pozerať zvieratká. Pozri, tu je ďalší medvedík. Ideme sa pozrieť aj na iné zvieratká? Tam ďalej si tigre,“ skúšam ukotviť synovu pozornosť. Neviem, či ma počuje, odbehol o kúsok ďalej.„Oci, a kam pôjdeme zajtra? Na návštevu? Dáš si na návšteve aj preso bez mlieka?“ Majo pokračuje v nezmenenom tóne. Lev aj tiger by sa mohli aj na hlavu postaviť, nepomáha nič.„Majo, tam hore sú opičky, poďme rýchlo, to ťa bude zaujímať. Vidíš ju? Ako sa len jednou rukou drží a kolíše?“ som vytrvalý. Barborku, nadšenú tuším každým zvieratkom, stráži manželka. Ja mám v merku synátora. A snažím sa ho zaujať. Márne. Kašle aj na opice. Alebo chce volať. Alebo sa chce hrať s mobilom. Alebo sa pýta, čo bude robiť zajtra, pozajtra alebo popozajtra. „Oci, že mi kúpiš hranolčeky s kečupom, že? Mám ťa veľmi rád,“ synátor mi zrazu opäť dokazuje, že keď chce, vie sa aj líškať. A vie aj presvedčivo komunikovať.„Ale nie s kofolkou, iba s vodou. Aby som nebol tlstý ako prasiatko kvík“ dodáva dôrazne.Počas návštevy zoologickej Maja aspoň ako tak zaujali, okrem hranolčekov, dve veci. Disoaury v Dinoparku. A žirafy. Najmä na tie žirafy sa pozeral hádam aj desať minút. Pôsobili naňho takmer mysticky, upokojujúco. Ich ladný krok ho akoby dostával do iného, pokojnejšieho sveta. Z ktorého sa však vrátil okamžite po zazvonení mobilu v mojom vrecku:„Taťko, kto ti volá? Ujo Ivan? Môžem s ním hovoriť, s ujom Ivanom, spýtať sa ho, ako sa má???“Večer sme sa o návšteve v ZOO s manželkou ešte dlho rozprávali. A napriek tomu, že sa nám obom zdalo, že Majova pozornosť počas návštevy zoologickej lietala všade inde, len nie po zvieratách (teda až na dinosaury a žirafy), malo to všetko zmysel. Pretože určite už dával pozor viac ako v minulosti. A nabudúce to určite bude lepšie ako teraz.O tom, že sa celkovo jeho sociálna prispôsobivosť lepší, dal Majo vedieť aj v aute počas cesty späť domov, kedy sme s maminou a Borkou žartovali a vymýšľali, aké jedlá by nám chutili v zoologickej…“Ja by som si dala vyprážaného leva na medvedej omáčke, a k tomu zemiaky,” hovorí manželka.“Ja dinosauriu polievku a potom grilované opičky s hranolkami,” pridávam sa ja.“A ja medvedie palacinky,” šteboce dcérka.A čo na to syn? “Ježišikriste, prestaňte, porazí ma z vás!”