Môj syn začal behať

Už niekoľko rokov sa cez víkendy snažíme spolu s manželkou dodržiavať jedno naše nepísané pravidlo. Pokiaľ to je čo len trošku možné, nepracujeme. Nemyslím tým klasické sobotňajšie upratovanie á la vysávanie, umývanie podlahy atď. (ktoré však niekedy urobíme už v piatok večer po uložení detí, aby sme sobotu a nedeľu mali v tomto smere celkom voľnú), ale pracovné povinnosti počas týždňa. Tie ak nemusíme, cez víkend neriešime. A venujeme sa sami sebe a najmä deťom.Decká sa preto už od pondelka na víkend neuveriteľne tešia. Pýtajú sa, kam pôjdeme na výlet. Kam sa pôjdeme prejsť. Ako sa budeme hrať. Čo budeme robiť, či lepšie povedané nerobiť. Jednoducho – tešia sa, že budeme obidva dni čo najviac spolu.Teší ma, že najmä Majko (Barborka je ešte malá) je na prežívanie voľného času čoraz náročnejší. Už ho tak ako kedysi v minulosti nebaví hrať sa na počítači. Ani pozeranie televíznych reklám či rozprávok. A chvalabohu (keďže to je jeden zo silných autistických rysov, teší nás to) ani stavanie hračiek a vecí v jeho izbe do (často konca nemajúceho) radu.Sme radi, že sa chce stále kreatívnejšie hrať. Že sa chce učiť, napríklad ho baví čítať. Že chce chodiť do spoločnosti, na výlety. Že ho baví plávanie.V sobotu ma prekvapil novou svojou požiadavkou. Vyslovil ju vtedy, ako ma poobede videl chystať sa k rekreačnému behu.„Taťo, kam ideš, behať?“ touto otázkou ma opäť potešil, pretože asociácia takisto nebýva silnou zbraňou autistických jedincov.„Môžem ísť aj ja? Chcem chudnúť!“ šokoval ma svojou úprimnosťou. O chudnutí (niežeby bol nejaký tučný, ale dve-tri kilá by mohol zhodiť) sa bavíme už od sviatkov, Majo sa už zmieril s tým, že hranolky, lokšíky či nanuky má výrazne obmedzené. Som od seba občas poznamená, že „to preto, lebo musím schudnúť, aby som bol zdravý!“„Prečo nie, poď so mnou! Začneš sa aspoň viac hýbať,“ zdvíham synovu hodenú rukavicu. O 5 minút je oblečený, pripravený behať...Tá trištvrte hodinka na hrádzi ešte viac upevnila náš už tak skvelý vzťah. Majko prvé asi tri minúty, letmým štartom priamo z auta, bežal ako o dušu, chcel mi ukázať, že so mnou „môže“ bežať...„Tati, teraz pôjdeme chvíľku krokom, dobre? A budeme pozerať na Dunajček!“ povedal po spomenutom rýchlom úvode, lapajúc po dychu.„Nie, ideme sa rozcvičiť!“ zavelil som a vysvetľoval Majkovi „ľavá, pravá“, striedajúc obidve ruky aj smery, ktorými nimi pohybujeme. A potom sme chvíľku pobehli. Chvíľku zase išli krokom a pozerali na Dunajček. Prebehli sa dolu svahom, hore svahom...Domov sme sa (obaja!) vrátili s prepotenými tričkami a červenými lícami. Nabudúce pôjdeme zase bežať. Možno zoberiem aj loptu a skúsime si „len tak“ kopať futbal. A už teraz sa tešíme na jarné túry po Malých Karpatoch. Bol by v tom čert, aby Majo neschudol! A ja s ním tiež...