Moja včerajšia správa dňa

„Ocinko, mám pre teba dobrú správu, chceš ju počuť?“ volá mi včera okolo obeda polovička.„Áno, chcem,“ odpovedám automaticky, vo víre práce si najskôr mysliac, že to bude možno niečo nové ohľadom tlačového zákona či podobnej témy, ktorú som ešte nezachytil.„Barborka sa dnes ráno, ako si odišiel do práce, prvýkrát vykakala do nočníčka!“ zvestuje mi manželka správu dňa. Naozajstnú dobrú správu dňa pre nás, Barborkiných rodičov.Okamžite zahadzujem za hlavy tie iné, nepodstatné témy, ktoré síce bývajú krátkodobo (aspoň naoko) dôležité, ale časom vždy zapadajú prachom zabudnutia. Oprávnene. Pretože ozajstné správy dňa, tie ozajstné dobré správy, ktoré si človek, v našom prípade rodič, zapamätá do konca života, sú správy práve tohto typu. O ktorých médiá neinformujú. Správy napríklad o tom, že sme prvýkrát kakali...„A ako to celé prebehlo?“ pýtam sa ešte manželky, zvedavý, či sa Barborka sama vypýtala.„To ešte nie, ale ako prvý krok je úspech, že po kratučkom protestovaní už Borka na nočníčku aspoň vydržala. A keď skončila, prišla za mnou oznámiť mi, že – maminka, vykakala som sa!“Barborka bola na svoj včerajší premiérový výkon na nočníčku poriadne hrdá, aj mne sa pochválila, keď som sa večer vrátil. A ja som ju za to tiež patrične pochválil.Dnes ráno spomenutý výkon zopakovala.„Je super, teraz to už pôjde rýchlo, počítam, že keď si zvykne, že má kakať a cikať do nočníčka, že sa každú chvíľku aj sama začne pýtať,“ komentovala manželka dnešné Barborkine repete.Som rád, že patrím k šťastným ľuďom, ktorým bolo dopriate riešiť skutočné, pretrvávajúce radosti (ale aj strasti, tým sa v rodine tiež človek nevyhne) života a tešiť sa z nich. K ľuďom – rodičom, pre ktorých je práve prvé kakanie ich dieťaťa (v našom prípade dcérky) tou najdôležitejšou správou dňa...