Moje najväčšie výčitky

Je mi vždy veľmi ľúto, keď sa vraciam neskoro z práce a mám pocit, že som sa deťom nevenoval toľko, ako by som chcel. Mávam veľké výčitky, keď musím ešte aj doma dotiahnuť nejakú pracovnú povinnosť a nehrám sa s deťmi toľko, koľko by som chcel.Vyčítam si chvíle cez víkend, ktoré si nechám (som istým spôsobom donútený nechať) ukradnúť prácou a nie som s deťmi tak intenzívne, ako by som chcel.„Ocko, kam ideš? Do práce? Pídeš?“ pýta sa ma pravidelne každé ráno počas pracovných dní, samozrejme vtedy, ak je už aj ona hore, moja dcérka. Má len dva a pol roka, ale už vie, že keď sa ráno obliekam, idem preč na celý deň. A vždy, keď sa vraciam, počujem jej piskot pomaly na parkovisko pred bytom. Po príchode ma vystíska a hneď mi berie rúčku, aby som jej šiel čítať...Snažím sa byť s ňou intenzívne až dovtedy, pokiaľ nezaspí. Niekedy zaspíme v jej postieľke obaja...Rovnako aj Majo, navzdory handicapu, veľmi presne vie, kedy idem preč a netrpezlivo čaká, kedy prídem. Po mojom príchode si ma ukradne už len pre seba, a pomaly ani Barborke ma nechce pustiť. Keďže je od dcérky starší o 6 rokov, väčšie nároky kladie na moju (a aj manželkinu) prítomnosť s ním cez víkendy. Pomaly už od stredy sa zvykne pýtať... „Taťo, a že cez víkend nikam nepôjdeš? Pôjdeme na výlet? Alebo nie, budeme odpočívať doma a spinkať!“ bombarduje ma svojim otázkami a úvahami.Myslím, že väčšina nás rodičov bojuje s podobnými výčitkami. Keď nás tlak sveta a povinností núti pracovať aj nad rámec bežného. A my potom cítime, že by sme radšej mali byť s deťmi a máme výčitky svedomia...Chvalabohu, ak si to aspoň uvedomujeme a následne sa stratený čas snažíme deťom čo najviac vrátiť, tie naše deti sú síce v prvom momente možno chvíľku smutné, ale neskôr nám to odpustia. Pretože vedia, že sme tu pre nich. Pretože nás ľúbia.Žijeme v čoraz rýchlejšom svete, ktorý kladie stále väčšie nároky na ľudí tak v práci, ako aj v súkromí. Vybalansovať prácu a rodinu s deťmi nie je ľahké. Na druhej strane, komu sa to podarí, respektíve kto sa na tú cestu posnažiť sa čo najviac obidve veličiny vybalansovať dá, toho čaká sladké ovocie. Šťastná rodina a pocit, že po návrate z práce je niekto, kto vás doma čaká. A je trvácnejší ako hocijaký pracovný úspech...