Mojich rodičov som nespoznával

Keďže mám obidvoch rodičov veľmi rád, trápilo ma, že predovšetkým ocino zvykne vidieť pohár skôr do polovice prázdny, ako by sa mal tešiť, že ten pohár je z polovice stále plný. Na druhej strane – chápal som a chápem jeho myšlienkové pohnútky. Spolu s maminou patria k ľuďom blížiacim sa nezadržateľne k šesťdesiatke, k ľuďom, ktorí síce neboli nikdy v komunistickej strane, ale komunisti ich život vo veľkom ovplyvnili. Patria k ľuďom, ktorí neemigrovali, ale snažili sa brať život aj počas socializmu taký aký je, s vedomím, že obyčajný človek aj tak nič neovplyvní a politici ako panskí huncúti sa budú vždy správať podľa toho, čo im vyhovuje. Patria k ľuďom, ktorí začali a asi aj skončia svoj ne/obyčajný život v jednej a tej istej dedine.„Chlapče, pamätaj, že na Slovensku každý každého pozná. Čo myslíš prečo napríklad Šaňo Mach nedostal po vojne povraz, tak ako Tiso? Nuž počas vojny sa schádzal v bratislavských kaviarňach s Husákom!“ pamätám na sedliackym rozumom podávané laické politologické hodiny nebohého deduška, otcovho otca, ktoré určite zanechali stopy u oboch nás. A sčasti posilnili aj ocinov pesimistický (alebo je to skôr realistický?) pohľad na svet a dianie okolo nás. Pohľad, odsudzujúci obyčajného človeka z dediny na maximálne obyčajnú bábku v rukách kočovných politických hercov.Po nežnej revolúcii otcov pesimizmus z celkového vývoja v spoločnosti, napriek nesporným plusom ktoré zmena priniesla, ešte trošku zosilnel. To tiež dobre chápem. Žiadny nový deň, najmä z morálneho hľadiska, v spoločnosti nenastal. Ani politici nezačali hovoriť pravdu len. Už skúseným okom človeka nesúceho na chrbte štyri a neskôr päť krížikov, videl, že v politike rozhodujú tvrdo záujmy, a že takmer každá politická strana na Slovensku myslí na občana len raz za štyri roky, a to pred voľbami. Vtedy masám predkladá plno slov, sľubov, ktoré po voľbách zapadnú prachom. A obyčajný človek? Ten si musí opäť žiť svoj život, v ktorom ak si sám nepomôže, tak ani Boh zaňho nezaskočí.Pred pár dňami som však ocina nespoznával. Spolu s maminou žiarili úsmevmi, šťastím, optimistickým pohľadom na svet. Čo sa stalo? Nič významné. Ocino má stále celkom slušnú prácu v jednom trnavskom podniku. Mamina sa po rokoch doma dostala von opatrovať cez agentúru jednu starú ženu. Napriek tomu, že sa ťažko adaptovala a jednu rodinu musela vymeniť, teraz by nemenila. A tie dva týždne, ktoré trávi v kuse vonku, sa aj pre otca dajú zvládnuť...Verím, že tento optimizmus im obom vydrží. Získali ho určite preto, lebo si v poslednom čase dobre uvedomujú, že majú všetko, čo treba, k spokojnému životu. A tým nemyslím iba pracovné naplnenie, aj keď tie peniaze treba zarobiť. Myslím však na iné ingrediencie optimistického pohľadu na svet – a síce na to, že sú zdraví a že majú jeden druhého. A takisto mňa so segrou a celú rodinu. Veď o to v rodine ide, aby pri sebe nestála len vtedy, keď je dobre. Ale aj v horších dňoch. Ak totiž rodina funguje, niet dôvodu na pesimizmus. Aj keby sa vonku čerti ženili!