„Myslel som si, že bude normálny.“

Tento minipríbeh má prológ v podobe diagnostikovania autizmu u nášho Mareka. Ako som sa už viackrát zmienil, v prvej fáze sme potrebovali pár dní na strávenie diagnózy aj my rodičia. Nakoniec sme si však povedali, že jediná šanca je nevzdať sa a zabojovať. Videli sme, že jasní autisti (minimálne čo sa zaradenie do tej či onej autistickej škatuľky týka) nie sme, a preto sme sa rozhodli pre konzultácie u viacerých odborníkov. Počas prvých 6 mesiacov po diagnóze sme videli v Bratislave hádam všetkých možných (ono veľa ich nie je) odborníkov na autizmus, ktorí nám mohli dať relevantný pohľad na Marekovu „inakosť“.A keďže ja som na prelome tisícročí robil rok v Prahe, cez kamarátov sme sa dostali aj do nemocnice Motol. Tam Mareka tiež podrobili základnému vyšetreniu. Detailnejšie vyšetrenia, najmä (pokiaľ sa dobre pamätám) 24 hodinový monitoring činnosti mozgu (niečo ako screening mozgu) a magnetickú rezonanciu mu však „len tak“ nemohli robiť. Bolo nám povedané, že obidva výkony stoja asi 80 tisíc korún a keďže (podľa toho čo nám povedali) ten 24 hodinový monitoring činnosti mozgu na Slovensku nemocnice nerealizujú, pretože nemajú na to špecializovaný prístroj, vraj si máme dať požiadavku do zdravotnej poisťovne a tá by nám vyšetrenie mala preplatiť.Od začiatku som bol skeptický, že peniaze dostaneme. Preto som sa hneď aj doktora v Motole spýtal, čo môžem byť samoplatcom. S tým, že síce nejde o malú sumu, ale keďže synove zdravie je pre nás prvoradé, že sa tie peniaze pokúsim zohnať. Odpovedal, že žiaľbohu platba „na drevo“ nie je možná a musíme ísť cez poisťovňu.Dostávame sa k pointe príbehu. Na to, aby sa vôbec poisťovňa našou žiadosťou zaoberala, som potreboval vyšetrenie môjho syna v špecializovanej nemocnici v Bratislave a následné stanovisko lekárov, že spomenutý výkon sa „naozaj“ na Slovensku nerealizuje. Keďže som už predtým na Slovensku komunikoval s jedným uznávaným odborníkom, ten ma priamo doporučil primárovi detského oddelenia v jednej nemocnici. U toho primára sme sa aj objednali na vyšetrenie.S komunikácie s doktorom počas vyšetrenia som nemal dobrý pocit. Mareka najskôr vyšetril v ambulancii, v ktorej okrem nás bola aj sestrička. Keďže to celé okolo autizmu bolo vtedy pre nás ešte čerstvé, polovička sa pri objasňovaní toho, kedy sme na autizmus prišli, rozplakala.„Neplačte mi tu, prosím vás!“ odbíja ju doktor dosť neempaticky.„A čo od nás teraz vlastne chcete?“ pýta sa doktor po skončení naozaj iba základného Marekovho prezretia.„Potrebovali by sme informáciu, či sa robí u vás v nemocnici, respektíve niekde na Slovensku, 24 hodinový screening mozgu. Ak nie, máme možnosť ísť s Marekom na toto vyšetrenie do Prahy. V takom prípade chceme poprosiť o istú formu akceptačného listu pre poisťovňu, aby nám tá spomenuté vyšetrenie uhradila,“ vysvetľujem trpezlivo už radšej ja. Snažím sa emócie držať pod kontrolou.„Poďte vedľa!“ prekvapuje nás doktor svojou požiadavkou. Následne prechádzame (už bez sestričky) do vedľajšej ambulancie. Zatvára za sebou dvere. A začína s kázňou...„Vy nedôverujete slovenskému zdravotníctvu? Prečo chcete ísť do Prahy? Myslíte si, že na Slovensku nie sme schopní doktori?“Ešte chvíľku pokračuje ďalej. To, či spomenuté vyšetrenie u nich robia, ale nespomína.„Pán doktor, preboha, to nie je o nedôvere! Veď keď to vyšetrenie robíte, nikam nechceme ísť. Nám je to jedno, kde bude náš Marek vyšetrený. Kľudne si ho aj hneď nechajte tu, obrazne povedané rozoberte ho do najmenšej čiastky a povedzte nám, v čom je problém a čo môžeme s autizmom robiť!“ pokúšam sa stále o vecný tón diskusie.„Nestačia vám vyšetrenia, ktoré vám poskytneme?“ nedá sa doktor.„Pán doktor, stále ste mi neodpovedali na otázku – robíte spomínané 24 hodinové vyšetrenie činnosti mozgu, alebo nie?“ Prechádzam už priamo k meritu veci.Odpoveď ma šokuje.„No, to záleží od okolností. Ale niekedy ho môžeme urobiť aj tu v Bratislave!“Odišiel som dosť rozčarovaný. Čo to znamená „niekedy vyšetrenie môžeme urobiť“? Čo to znamená „od okolností“? Poisťovňa nám nakoniec Prahu neschválila. Mareka si chvíľku na pozorovaní v Bratislave nechali, magnetickú rezonanciu mu síce urobili, ale ten screening nie.Po čase sa ma odborník, ktorý nás primárovi "posunul", pýtal, ako sme uspeli a či nám doktor dal doporučenie.„Ďakujem pekne za kontakt, ale – neuspeli sme. Niečo síce na poisťovňu nakoniec poslal, ale keďže sa v liste jasne nevyjadril, či sa dané vyšetrenie na Slovensku robí, poisťovňa nám ten Motol neschválila. A pokiaľ môžem byť úprimný, mal som pocit, že by aj bol ústretový, ale... Zdalo sa mi, že niečo odo mňa čaká,“ zdôveril som sa trošku odvážne s mojím pocitom.Odpoveď ma šokovala: „To ma mrzí, myslel som si, že keď bude vedieť, že ste odo mňa, že bude normálny.“