„Pani Bednárová, viete, na koho sa podobáte?“ pýta sa Miško mojej manželky. „Nie, na koho?“ odpovedá zvedavá manželka. Sedím vedľa nich, som zvedavý možno ešte viac, aké meno vysloví. Bude to nejaká herečka zo Slovenska? Alebo z cudziny?„Na diviaka,“ odpovedá Miško svojím typickým tichým hlasom. Bez náznaku akejkoľvek emócie v tvári. „Áno? To je pre to, že mám taký strapatý účes, však?“ moja polovička sa vždy vie vynájsť.„Uhm, áno,“ kýve Miško spokojne hlavou, že pani Bednárová prijala jeho kompliment.Počúvajúc ich rozhovor, mám problém, aby som sa nezačal smiať. A nebadane sa pritom rukami snažím upraviť si svoje strapaté vlasy. Na ranči behalo v tento deň diviakov viac...
Na koho sa vraj podobá moja manželka
Možno sa to nezdá, ale aj autisti majú zmysel pre humor. Svojský, keďže aj ich nazeranie na náš svet je svojské. A veľmi osviežujúci, s nečakanou pointou. Veľa príkladov takéhoto krásneho a nezameniteľného autistického zmyslu pre humor sme zažili aj na víkendovom, už tradičnom stretnutí rodičov autistov a ich detí na ranči nad Modrou. Najlepšia bola Miškova replika v rozhovore s mojou polovičkou...