Náš Marek v marci roku 2005 a teraz

Spolu s polovičkou sme už veľmi dobre aj na vlastnej koži spoznali, aké dôležité je mať v ťažších časoch po ruke prameň sily, z ktorého sa človek môže v prípade potreby napiť a osviežiť. Samozrejme, jedným z najväčších (nikdy nevyschnúcich) prameňov by mala byť vždy najbližšia rodina. Môj blog mal a stále má ambíciu byť aspoň malým silu a nádej dodávajúcim prameňom k tomu väčšiemu.Na základe reakcií na články a osobných stretnutí s niektorými z mojich čitateľov verím, že môžem povedať, že tento blog zmysel minimálne v spomenutom smere má. Aj keby čo len jednému človeku moje texty pomohli a povzbudili ho...A ako sa za tie takmer tri roky zmenil náš Majko?Prečítal som si po dlhom čase môj prvý článok na blogu, ktorý mal titulok „Človek dostane len taký kríž, aký unesie“ a v ktorom som priniesol prvé, k 8.marcu 2005 aktuálne informácie o našom spoločnom boji s Majkovým autizmom. Nepreháňal som vtedy vážnosť choroby, vedel som a viem aj teraz, že sú aj oveľa ťažšie kríže, ktorým musia rodičia detí čeliť. Autizmus chvalabohu nie je smrteľná choroba. Ale aj celoživotná inakosť dá zabrať a žiada si nie celého človeka, ale doslova celú rodinu.Majko v marci roku 2005 ako 5,5 ročný chodil do integrovanej škôlky. Začínal intenzívnejšie rozprávať, takisto pomaličky vyhľadávať spoločnosť detí – aj keď v styku s nimi bol stále pasívny a viac zahĺbený do seba. Ale už aspoň nebol sám...Deťom už neubližoval tak ako po diagnostikovaní autizmu. Snažil sa po výzve aspoň chvíľku udržať očný kontakt. Vyhľadával dotyky (často chcel, aby sme ho hladkali na ním určenú časť tela), mal fantastickú (asociačnú, nie iba mechanickú) pamäť…Aký je Majko v januári 2008, s odstupom 3 rokov, už ako 8,5 ročný?Po tom, ako strávil rok v nultom prípravnom ročníku na špeciálnej škole, chodí teraz do prvej triedy. Pozná všetky písmenka, aj čísla do 100. Vie spočítavať do desať (ak sa sústredí a myseľ mu nebehá kade-tade). Začína sa učiť písať slabiky. Drží očný kontakt. Pochopil princíp telefonovania. Pýta sa (nevadí že zatiaľ nie vždy zmysluplne) otázky/!/. Snaží sa aj aktívne o rozhovor (aj keď rozvíjanie debaty je v jeho prípade limitované). Keď vidí najmä rodinu a jemu známych ľudí, chce strašne rozprávať a normálne vidno, ako to tam pod „jeho pokrievkou“ buble a vrie.Sám už nechce bývať v žiadnom prípade. Vyhľadáva spoločnosť detí. Spoločnosť nás rodičov a svojej sestričky Barborky. Ostatných blízkych. Rád s nami chodí do spoločnosti. Jednoducho preč sú časy, keď dokázal sedieť hodiny pri okne, hľadiac len tak bezcieľne von na ulicu.A čo nás asi najviac teší, je skutočnosť, že sám od seba nám rodičom a Barborke vie povedať, že nás má rád. Pred rokom - dvomi sme o tom ani nesnívali. Ani o tom, že nám niekedy povie „maminka“ a „ocko“.Vyhrali sme? Žiaľbohu zatiaľ nie, autizmus je až na zázračné výnimky (niektorí autori odbornej literatúry uvádzajú 2% vyliečených) celoživotná inakosť. Majko má stále občasné echolalie. V mysli si zvykne premietať aj pár dní a týždňov staré zážitky. Nedokáže udržať pozornosť tak ako iné deti. Nevie regulovať hlasitosť svojho rozprávania. Má nie celkom na svoj vek vyvinutú jemnú motoriku. Niekedy ešte stále bazíruje na rituáloch...Že aj tie takzvané normálne deti toto robia? Môže byť. Ale nemajú autizmus...Budem písať aj naďalej o Majkovi. A takisto budeme naďalej bojovať. Už teraz sa kvalita Majkovho života nedá vôbec porovnať s tým, čo bolo päť rokov dozadu, v čase, kedy nám autizmus oficiálne vtrhol do života. A ani s tým, čo bolo tie takmer tri roky dozadu, keď som začal blogovať. Naša cesta s autizmom je nekonečná. Ale zmysel má...