Naša výnimočná hlavička

Pamätám si veľmi dobre na naše prázdniny 4-5 rokov dozadu. Majko býval ešte dosť nezvládateľný. Nechcel byť bez nás. Ak aj zostal u starých rodičov, jeho činnosť pozostávala väčšinou z ležania na tráve, z pozerania von oknom či z pozerania reklám v televízii. V podstate žiadna, respektíve veľmi limitovaná komunikácia s okolím. A v prípade kontaktu s cudzími deťmi, hrozba, že im bude ubližovať. Nie v zlom. Jednoducho autizmus je taký. Lepšie povedané autizmus v ťažkej podobe u nás bol taký. Ale napriek jeho prejavom, snažili sme sa o čo najhlbšiu integráciu. Boli sme s ním v to leto aj pri mori. V Turecku. Budem úprimný, na jednej strane sme sa aj trošku báli. Bolo to obdobie, kedy nám Majko utekal. Len tak. Aj zo škôlky v Petržalke sa raz vybral, vraj, ako neskôr povedal učiteľkám, „pozrieť labute“ na Chorvátskom ramene. V tom Turecku sme preto mali nepretržitú službu. Ak by sa nám tam božechráň stratil, len Boh by vedel, kde je.Napriek všetkému, napriek mnohým problémom, napriek tomu, že sme nikdy nevedeli, čo sa v tej jeho hlavičke asi tak odohráva, viem, že Majko si užil všetky svoje doterajšie prázdniny. Niektoré možno len vo svojom vnútri. Ale preňho boli takisto krásne. Nechcem byť sentimentálny, ale včera som mal po jeho otázke skoro slzy v očiach. Nikdy doteraz sa ma Majo nespýtal, či si niečo užijeme. Takmer nikdy ešte nedal najavo, že sa na niečo cielene teší. Keď sa náš Majko na niečo teší, zvykne sa aj sám pochváliť. Povie: „Si hlavička, Majko“. Včera som mu túto vetu povedal večer ako prvý ja. Zaslúžil si ju počuť. Majko je, napriek istému hendikepu, naozaj hlavička. Je naším krásnym, výnimočným dieťaťom...