Nie príčina autizmu je dôležitá, ale to, že ho možno zdolať!

Aká je naša skúsenosť? Za takmer 4 roky boja s autistickými príznakmi (nám totiž stále autizmus ako diagnózu nepotvrdili, aj keď väčšina doktorov o autizme u nášho Mareka minimálne v minulosti nepochybovala!!!) sme pochodili takmer všetkých doktorov, psychológov či aj psychiatrov, ktorí majú k tejto téme na Slovensku čo povedať. A nielen na Slovensku, ale aj v Čechách. Marek absolvoval všetky možné vyšetrenia, niektoré aj v Čechách. Výsledok? Metabolicky je v poriadku, aj geneticky. Z čoho potom vzniká problém autizmu u nás?Zatiaľ jediná lekármi zistená príčina autistických príznakov u nášho syna je kortikálna displázia v mozgu. Nie som doktor, ale laicky povedanú ide o to (ak sa mýlim, najmä pred odbornou verejnosťou sa ospravedlňujem:-), že jedna časť Marekovho mozgu nie je dostatočne prekrvená...V tejto súvislosti musím uviesť jednu zaujímavosť – na začiatku Marekových problémov tie 3-4 roky dozadu som sa zo zúfalstva telefonicky spojil aj s jedným ľudovým liečiteľom, ktorého mi odporučili známi. Aj v iných textoch na blogu som sa síce vyjadril, že alternatívnu medicínu uznávam, ale len keď ju vykonáva „normálny“ lekár. Ale vtedy som si povedal, že zmienenému liečiteľovi aspoň zavolám, pretože sme boli dosť zúfalí. Ten liečiteľ sa cezo mňa však hneď „napojil“ na syna, a viete čo povedal? Že má upchatú jednu cievku v mozgu, že to sú len autistické rysy. „Našiel“ okamžite problém, ktorý lekári objavili po niekoľkých rokoch! To nie je výčitka lekárom, len perlička. Spomenutého liečiteľa som nikdy nevidel...Asi rok dozadu som v televízii videl jeden austrálsky dokument o autistoch. Nejakí vedci sa v ňom tiež vyjadrovali v tom zmysle, že za spustením autizmu v tele dieťaťa môže stáť vakcinácia. Svoju teóriu podporili hypotézou, že autistické gény (podobne ako napríklad gény rakovinové) má každý z nás. A záleží len na spúšťacom mechanizme, či sa prejavia, alebo nie...V onom dokumente Austrálčania popísali ešte jeden možný spúšťač autizmu. A síce väčšiu hlavičku u bábätka...Aj my dvaja s polovičkou sme v začiatkoch rozmýšľali, kde ten problém u nás stal. Pravda je, že Marek má rodovo väčšiu hlavičku. Aj to, že absolvoval pred rozvinutím autizmu spomínanú vakcináciu proti záškrtu-mumpsu-rubeole. Keďže Marek sa nám narodil cisárskym rezom, a aj jeho pôrod bol celkovo komplikovaný, pristihli sme sa pri myšlienkach, či náhodou všetko nezačalo pôrodom...Úprimne, báli sme sa v začiatkoch aj toho, že nás niekto z rodiny či z priateľov obviní, že sa malému nevenujeme, a preto je autista. Toto myslím v dobrom, povedomie o autizme je totiž na Slovensku veľmi nízke, v podstate o autizme vedia len ľudia, ktorým táto „choroba“ tým či oným spôsobom zasiahla do života...Neviem, či ste v STV videli zhruba pred rokom v rámci relácie Família dokument o jednej autistickej rodine. Situáciu v nej komentoval hosť relácie profesor Zelina. Pána profesora si veľmi vážim, ale keď rozprával o tom, že príčinou autizmu sú tensie v rodine, že rodičia sa dieťaťu nevenujú, tak som nevedel, či sa mám od zúfalstva smiať, či plakať...Hneď po otrasení sa z informácie, že bojujeme s autizmom, sme si však povedali, že dlhodobo sa vracať k príčine, kde sa „to“ začalo, nemá význam. Dôležité je sa so situáciou (aj s podporou rodiny) vyrovnať, reálne ju zhodnotiť a začať bojovať. Veď sami doktori majú stále problémy s diagnostikou autizmu, priznávajú, že existuje obrazne povedané „x“ druhov autizmu, pričom v každom sú prognózy dieťaťa iné. Pamätám si v tomto smere na pána doktora Múdreho z Antolskej nemocnice v Petržalke, ktorý nám na začiatku našej cesty (a to mal teda Marek sakra silné autistické rysy vtedy) povedal: Bednárovci, bojujte. Nevzdávajte sa, chlapec nemá ani tri roky, neviete, kam ho vytiahnete. Uvedomte si, že mozog je ako vypínač. Prepnúť sa môže najmä v detskom veku hocikedy...“Tuším laicky rôzne možné príčiny autizmu. Ani po takmer štyroch rokoch však stále neviem, kde presne leží tá naša autistická príčina u syna. Už ma to však ani nezaujíma. Pred tými viac ako tromi rokmi Marek nehovoril, nedržal očný kontakt, nehral sa s deťmi, nevyhľadával deti na hry, ubližoval, boli mu cudzie objatia...Teraz sme už väčšinu autistických rysov odohnali. Marek chodí do normálnej škôlky. Nechce bývať sám. Vyhľadáva objatia. Naštartoval veľmi slušne reč...Dovolím si po tých rokoch boja povedať, že nie príčina autizmu je dôležitá, ale postoj, láska k dieťaťu a viera v to, že „to“ porazíme. Alebo sa o víťazstvo aspoň pokúsime. Aj my sme si na začiatku našej cesty povedali, že čo keď len trošku zlepšíme vtedy (teraz to tak vidím) vážny autistický stav u Mareka, vyhráme. Po rokoch sme na našej ceste tak ďaleko, že u Mareka už vážne pripadá do úvahy o rok – dva aj klasická škola...Najdôležitejšie však je to, aby sme ho vytiahli hore tak, aby sa vedel v budúcnosti o seba aj sám postarať. A ja mu verím, že to dokáže!