O domácom zalamovaní

Ocino navyše do toho televízneho spánku zvykol aj chrapkať, takže o zábavu nás, bdiacich a pozerajúcich, bolo postarané. Na budenie väčšinou reagoval asi takto (či už išiel film, alebo správy či nejaký šport): „Čo je, čo je? Vyhrali sme?“ Nechápal som vtedy, ako môžu naši zaspať pozerajúc aj dobrý program. Došlo mi to až neskôr. Po tom, ako sme si s polovičkou založili našu rodinku.Krásu zalamovania som začal spoznávať už v našom malom bytíku v Trnave. Spolu s manželkou. Po večeroch, ako sme dali spať nášho Majka, sme si občas chceli pozrieť v telke zaujímavý program a dobiť tak baterky. Často to ale dopadlo inak. Zalomili sme skôr, ako niečo zaujímavé v TV vôbec začalo. Zalomili sme na podlahe, z ktorej sa nám telka v tomto bytíku najlepšie pozerala. A to z prozaického dôvodu. Ten byt bol taký malý, že do našej kuchyňo-obývačky by sa nám ani polovičná sedačka nezmestila. A tak sme ležali normálne na podlahe. Spalo sa na nej super.V našom novom bytíku sa v tomto spacom smere situácia zmenila k lepšiemu. Diametrálne. Súčasťou našej obývačky je už aj sedačka, navyše asi rozložená na dobrých geopatogénnych zónach. Na tejto našej sedačke, samozrejme v polohe pololežmo, zaspím totiž doslova pri všetkom. Minulý týždeň ma pri živote neudržal ani futbal Slovensko – Írsko (o Walese ani nehovorím). A v utorok nemal de facto šancu ani Dano Krajcer. Jednoducho keď som unavený, niet sily, niet celebrity, ktorá by ma udržala pri živote.A už reagujem podobne ako môj otec. „Oco, strašne chrápeš. Musíme pozerať toho Krajcera?“ zobudila ma včera polovička. Oči som otvoril okamžite: „Ale nechrápem, pozerám. Koľko je to?“