O jednom rožnom dome pri cintoríne

Pred niekoľkými dňami predala mamina so svojimi sestrami v našej rodnej dedine starý domček po nebohej babičke. Definitívne sa tak pretrhali ďalšie moje väzby na rodné Dolné Dubové. Už nikdy nebudem môcť vojsť k „babičke“ tak ako v minulosti. Ten dom už nie je náš. Tak ako starý dom po ocinových rodičoch (keďže ocinovi rodičia už nežijú 16 rokov, ten sme už predali oveľa skôr). Ale tak to asi malo byť. Ja so sestrou sme sa rozleteli von z rodnej dediny, a keďže ani nikto z rodiny mamičkiných sestier nemal o dom záujem (a otecko súrodencov nemal), domy naši „pustili“. S boľavým srdcom, ale „pustili“...Okrem rodičovského domu tak už v rodnej dedine nemám ďalšie blízke prístavy, v ktorých by som mohol tak bezpečne a pravidelne zakotviť...

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (2)

Clivo mi je (a nám všetkým) teraz najmä za babičkiným domom z maminej strany. Po smrti starej mamy na Vianoce 2004 sme doň síce už veľa nechodili. Ale spomienkami sme v ňom dvere otvárali deň čo deň. Všetci do nohy. Pretože tak to babička mali radi...Babička (hovorím stále iba babička preto, lebo deduško zomrel keď som mal päť rokov – spomienky na tento dom sa mi s ním preto logicky príliš neviažu) bývali pri cintoríne, v rožnom dome s dobrou strategickou polohou. „Už som ta vidzela od zákruty, ideš z dzedziny? Kukala som aj na susedu, s kým sa to vyprávala?“ zvykla sa ma pýtať neopakovateľnou bernolákovčinou, keď som ju šiel navštíviť nie z bočnej uličky „Na záhumnách“, ale priamo z dediny. Tú ulicu mala ako na dlani. Lepší prehľad o dianí v tejto časti dediny nikto veru nemal.Babička bývali v tehlovom dome, ktorý niekedy v tridsiatych - štyridsiatych rokoch postavil jej otec, môj pradedko. Na domček našporil na prácach v Amerike, kde pracoval v pennsylvánskych baniach. Tak ako tisícky ďalších Slovákov. Veľa z nich za morom zostalo. Môj pradedko nie.Bol to domček jednoduchý, malý – ale pre našu rodinu zároveň aj dosť veľký. V jeho hlavnej časti bola veranda, kuchyňa, obývačka a spálňa. Vzadu obsahoval navyše „letnú kuchyňu“ a šopu. Pod strechou bola samozrejme rozsiahla ako sa v Trnave a okolí zvyklo hovoriť „hóra“. Keď som u babičky občas prespal, pôsobila na moju detskú dušu strašidelne. Drevená podlaha praskala, na „hóre“ bolo počas tichej noci počuť všetko. A to všetko moja fantázia zvykla ešte znásobiť...Na pozemku bola aj pomerne veľká záhrada.Babička dlho nemali vo vnútri v dome kúpeľňu, umývali sa tak ešte začiatkom deväťdesiatych rokov v lavóre. Ráno preto čakala najskôr rozcvička, naplniť lavór vodou zo studne. A potom sa v tej studenej vode na verande umyť. Samozrejme, o sprche či vani tak ako to teraz poznáme nemohlo byť ani reči. Ale keď som bol malý, pamätám, že bola u babičky aj vaňa. Taká studená, smaltovaná vaňa. Babička ju v lete (inokedy by to samozrejme nebolo možné) naplnila vodou a dala von na slnko, aby sa voda zohriala. Ja som mohol do vane po hodinke – dvoch, až keď bola voda teplá. To kúpanie nemalo chybu.Babička nemali ani klasické splachovacie WC, ale „len“ suchý záchod. Mne veru vyhovoval. Sedelo sa na ňom síce trošku nepohodlne (drevené hrany sa po minútke sedenia nepríjemne zarezávali do kože), v zime v ňom človek do rytmu drkotal zubami od zimy. Na druhej strane sa človek v ňom sediaci dopočul inkognito najhorúcejšie novinky od susedov sprava aj zľava (najmä ak rozprávali hlasnejšie), a takisto prečítal všetku zaujímavú tlač. U babičky to bola najmä Slovenka. Čítať som mal povolené – ale jedine s tým, aby som noviny doniesol späť. Ak som ich náhodou použil, vtedy bolo zle-nedobre.U babičky sme sa v rokoch môjho detstva zastavovali pravidelne, najmä cez víkendy. Do smrti nezabudnem na naše pravidelné cesty po skončení „veľkej“ nedeľnej omše. Najskôr sme s ocinom a sestrou išli vždy na cintorín, pomodliť sa na hroby. A z cintorína k babičke, na kávu a koláčik. Bol to taký nepísaný zvyk. Aj pre babičku, vždy nás už vyzerala spred domu, či ideme.Babička vo svojom domčeku prežila po smrti deduška sama neuveriteľných 27 rokov. Keď deduško v 1977 roku zomrel, chceli ju deti (všetky tri sestry) aj prehovoriť, aby išla k jednej z nich. Moja mamina bola tiež v tomto smere aktívna, v našom veľkom dome by sa miesto našlo. Babička sa však zachovala tak, ako väčšina starých ľudí (ono starých ako starých, v roku 1977 mala „len“ 67 rokov – a ešte robila ako družstevníčka v miestnom JRD, každý deň osem hodín na poli!!!). „Nikam nejdem, budem tu. Tu aj umrem. A neboj sa, Joža (Jožom myslela deduška) sa nebojím, skór som rada že ho na cinteri mám tak blízko,“ udržiavala si humor aj v takýchto smutných chvíľach. Inak ten humor jej pomáhal prežiť aj najhoršie životné okamihy. Aj vďaka nemu sa dožila požehnaných 90 rokov.Na Vianoce roku 2004 babička nezomreli síce doma „v domčeku pri cintoríne“, ale napriek tomu doma zomreli. Už roky sa o nich starala mamina, pretože babička mali posledné dva -tri roky už ťažkú chorobu a potrebovali neustálu starostlivosť. Mamina (a spolu s ňou aj my všetci) sme im ju však s radosťou poskytli. Za to všetko, čo sme od babičky za jej aktívneho života dostali. Za všetky tie krásne chvíle prežité u nej doma. Za všetko...Dom mamina spolu so sestrami predala mladému páru myslím z Trnavy. „Budeme Vám tu babičku chrániť, a zájdeme občas aj my na neďaleký hrob,“ povedali mladí okrem iného pri obhliadke domu. Myslím, že najmä to rozhodlo o tom, že domček kúpili práve oni. Mamina spolu so sestrami od začiatku vedela, že ten dom bude od základov prebudovaný. Ale verila, že duch našej babičky (a aj deduška) v ňom zostane. A vyzerá to tak, že aj zostane. Babička môžu spokojne snívať svoj večný sen...