O komunikácii s autistom

Dobrou školou komunikácie je komunikácia s autistom. Autista si žije vo vlastnom svete, v lepšom prípade v paralelných svetoch - chvíľku „v našom“, chvíľku vo svojom. Ak ho pri komunikácii zastihnete vo svojom svete, pokúste sa ho, ak sa dá, najskôr „dostať späť“. Inak komunikáciu iba ťažko začnete.Náš Majko je podobný prípad. Síce už vo svojom svete nebýva tak často ako v minulosti, ale z času na čas nám doňho padá. Vtedy si sám pre seba rozpráva dialógy z rozprávok, zo Susedov, prípadne si prehráva rozhovory so spolužiakmi či učiteľkami zo školy. Dva roky dozadu si dokonca vytvoril (fiktívnu?) postavu Filipa, s ktorým sa zvykol rozprávať. Chvalabohu, Filip je už preč.„Marek, počúvaš ma čo Ti hovorím? Si tu?“ ak ho chceme priviesť späť, opakujeme podobnú otázku a snažíme sa zafixovať jeho pohľad. Na rozdiel od minulosti, teraz už vieme, kedy je naozaj späť. Vtedy, keď nám odpovie...„Áno tati, už som tu,“ nezaprie v sebe potenciál vtipkára.Prvý krok je úspešne za nami, autista je späť. Vyhrané však nemáme. Ak chceme úspešne odkomunikovať smerom k nemu naše posolstvo (prosbu, požiadavku, atď.), je potrebné okamžite pokračovať, kým je „v našom svete“ a kým nás počúva. Pretože autisti sa väčšinou nedokážu dlho sústrediť, ich pozornosť zvykne unikať. A druhá vec – na autistu nemožno tlačiť. Prípadne tlačiť áno, ale len po istú hranicu. Ak ju prekročíte, autista začne byť vzdorovitý. Príklad z našej domácnosti?„Majo, papať, večera je na stole!“ kričí manželka na Mareka, hrajúce v detskej ostošesť hry na počítači.„Hrám sa!“ odpovedá fešák akoby nič.„Marek, počul si ma? Nebudem to dvakrát opakovať, ideme večerať!“ zdôrazňuje polovička.„Keď sa napapám, potom sa znovu pôjdem hrať!“ stále síce „drví draka“, ale už začína vyjednávať. K tomu takticky pomaličky pridáva aj jednu – dve slzičky.„Majko, vieš že toto na mňa neplatí! Jesť!“ kontruje polovička. „Nejesť! Ich komunikácia doteraz prebiehala na dištanc, po odpovedi „nejesť!“ sa však manželka blíži do detskej za Majom.„Maminka, že ma ľúbiš! Keď sa napapám, môžem sa hrať?“ hádže sa jej s plačom okolo krku. Hľadá istotu, že po najedení sa k hre bude môcť vrátiť.„Samozrejme, že Ťa ľúbim. A sľubujem, že potom sa ešte chvíľku môžeš hrať!“ dostáva upokojujúcu odpoveď.„Tak už idem jesť!“ odpovedá konečne uspokojivo.Komunikácia s autistom býva ťažká, ale na druhej strane aj čarovná a krásna. Aj keď autista nereaguje, človek sa nesmie vzdať. A hovoriť naňho, hovoriť a hovoriť. Manželka takto stále spomína, ako počas materskej, na každodenných prechádzkach, „zlomila“ Majovu nekomunikatívnosť. „Myslela som si, že mi začne šibať. Hovorila som naňho, a on mi neodpovedal. Na prechádzkach som mu vysvetľovala, ako sa čo povie. Ukazovali sme si to aj na príkladoch. Toto je strom. Toto vtáčik. Toto tráva. Toto auto. Dlho, dlho ma úplne ignoroval. Tie moje pokusy sa ku mne odrážali späť ako od steny. Už som ani neverila. Ale – zlomilo sa to, vďakabohu.“