O križovatkách pri vzdelávaní autistického dieťaťa

Prvý Majkov intenzívnejší dotyk so svetom a rovesníkmi prišiel v bratislavskej škôlke na Iľjušinovej, v ktorej sú okrem „normálnych“ tried aj autistická a integrovaná trieda. Práve tá integrovaná trieda bola dôvodom, prečo sme Majka začali (zo začiatku vlakom z Trnavy) voziť do tejto škôlky v Petržalke. Pamätám, ako nás pri prvej návšteve pani riaditeľka v dobrom prehovárala, že najlepšia pre Mareka bude autistická trieda. Ešte teraz si uvedomujem, že pani riaditeľka to myslela dobre a z jej pohľadu mala možno pravdu. Marek mal totiž vo veku 4 rokov naozaj jasné a ťažké autistické rysy. Takmer vôbec nerozprával, ani očný kontakt nedokázal dlhšie udržať apod. My sme to však predsa len riskli a dohodli sa s pani riaditeľkou, že Marek to skúsi v integrovanej triede. Bolo to veľké riziko, nevedeli sme, ako zareaguje. Jedno sme však vedeli. Radšej nech je pozadu v integrovanej triede a iné deti ho ťahajú dopredu, ako prvý v autistickej s hrozbou stagnácie vo vývoji. Tento trošku riskantný krok sa nám nakoniec vyplatil. Za dva roky urobil Marek výrazný posun vpred. Ako príklad uvediem fakt, že kým na vianočnom večierku pre rodičov v prvom roku sedel skôr v kúte a do programu sa nezapájal, v druhom už bol v niektorých častiach programu dôležitým účinkujúcim a celé si to aj veľmi užíval.Po našom presťahovaní sa do Šamorína nasledoval aj Marekov prestup do škôlky v tomto mestečku. Zo začiatku sme mali problém vôbec nájsť vhodnú slovenskú škôlku preňho. Z dvoch dôvodov - nedostatok miesta a neexistencia integrovaných tried v šamorínskych škôlkach. Vďakabohu, nakoniec sa na nás usmialo šťastie. Pani riaditeľka jednej škôlky blízko nášho bytu to riskla a napriek autizmu zobrala Majka do „normálnej“ triedy. Bol to risk pre ňu aj pre nás. Marek sa však (v rámci svojich možností) veľmi rýchlo integroval a nebol s ním žiaden problém. Naopak, v niektorých veciach bol lepší ako spolužiaci. „Má fantastickú pamäť. Učíme sa básničky na večierok, všetky deti sedia v kruhu – okrem Maja, ktorý je teda aj kvôli autizmu hyperaktívny a naťahuje sa po žinenke. Ale počúva! Jemu stačí, aby sme báseň jedenkrát predčítali, a vie ju. Druhým deťom to musíme dávkovať postupne aj na dva-tri razy,“ povedala nám raz pani učiteľka.Keďže Majko po roku v šamorínskej škôlke oslávil siedme narodeniny, museli sme sa s ňou rozlúčiť. Tá dilema, ako ďalej, bola ešte väčšia ako pri výbere škôlok. Zvažovali sme na vážkach tak, aby ďalšia etapa v Majovom vzdelávaní mala čo najviac pozitív. Nakoniec sme sa rozhodli pre nultý ročník Špeciálnej školy na Žehrianskej, opäť v Petržalke. Nultý preto, lebo sme si povedali, že sa netreba nikam ponáhľať a že ak sa nám darí robiť pokroky, posnažíme sa, aby mali čo možno najpevnejší základ. Či pôjde do prvej ako sedemročný alebo osemročný, nehrá pri zdravotných problémoch, ktorým sme museli čeliť, žiadnu dôležitú úlohu. Samozrejme, opäť sme s polovičkou nevedeli, či robíme dobre. Keď sme však na konci tohto školského roku videli na videozázname Majka a porovnali, ako pracuje v septembri 2006 a ako v júni 2007, bolo nám jasné, že Žehrianska bola z hľadiska nultého ročníka to najlepšou voľbou. Najmä z hľadiska rozvoja jemnej motoriky a sústredenosti urobil Marek obrovské kroky vpred.V júni sa však Majko s pani učiteľkami na Žehrianskej rozlúčil. Hlavným dôvodom bola skutočnosť, že vzdelávanie detí s autizmom sa na tejto škole realizuje v tzv. „C“ variante, čo nám nestačí. Chceme, aby sa Marek, v rámci svojich možností, ďalej rozvíjal skôr medzi deťmi s podobným (ľahším až stredne ťažkým) typom autizmu. A keď nám na základe výsledkov Majkových psychotestov bolo doporučené, že sa chlapec môže vzdelávať v tzv. „A“ variante (t.j. pokiaľ mám dobré informácie, podľa učebných osnov ako v „normálnej“ základnej škole), len teda v triede s malým počtom žiakov (4-6), bolo rozhodnuté. S ťažkým srdcom sme sa so Žehrianskou rozlúčili, od septembra nastupujeme do prvého ročníka na Špeciálnej škole na Hálkovej ulici v Bratislave. Opäť verím a dúfam, že sme sa spolu s manželkou rozhodli dobre. Verím, že sa Majkovi podarí dobre aklimatizovať sa na nové prostredie a že bude pokračovať vo svojom vývoji. Napriek autizmu, má stále veľké rezervy a môže sa ďalej zlepšovať. Človeku veľakrát v živote, keď urobí všetko v istej životnej situácii, nezostáva už nič iné, ako veriť a dúfať. Veríme a dúfame aj my s polovičkou. Vstupujeme do obdobia blížiacej sa puberty. Kedy pri deťoch ako je Marek hrozí aj regres. Verím však, že k ničomu takému u nás nepríde. Majko by si to nezaslúžil...