O Šimonkovi

Teraz už viem o tom ich obyčajnom živote viac. A skladám klobúk pred tým pánom – otcom autistického dieťaťa. Pred jeho ženou. A takisto pred jeho deťmi. Život s ťažkou formou autizmu nie je ľahký. Ale môže byť tiež krásny. A svojím spôsobom po rokoch aj obyčajný.Keď som toho známeho tak počúval, závidel som mu jeho vnútornú silu. V porovnaní s „naším“ autizmom (našich chalanov delí jeden rok), majú to totiž oveľa ťažšie. Najmä tým, že jeho syn žiaľbohu nerozpráva. Čo istým spôsobom ovplyvňuje, respektíve môže ovplyvňovať aj v budúcnosti jeho ďalší vývoj. Pretože ak chlapec nerozpráva, je s ním oveľa ťažšia komunikácia. Jeho okolie nemusí okamžite chápať jeho pocity. Nálady. Priania. Je ťažšie mu veci vysvetliť.Na druhej strane, celá komunikácia je následne vedená viac srdcom. Gestami. Mimikou. Svojím spôsobom je určite tiež krásna a neopakovateľná.Zhodli sme sa s tým pánom, že obe naše rodiny v začiatkoch urobili asi tú najdôležitejšiu a najlepšiu vec, ktorú sme pre naše deti mohli urobiť. Autizmus sme prijali do rodiny a nenahovárali sme si, že je všetko v poriadku. Akceptovali sme tento stav u našich detí a namiesto nariekania sme začali bojovať. Aj keď na začiatku to v našom prípade rovnako vyzeralo beznádejné a zdalo sa, že Marek tiež nebude rozprávať, my sme určite mali viac šťastia. V Majkovom osude asi bolo napísané (prísť sme na to museli ale sami), že dar reči mu bude dopriaty. K jeho o rok mladšiemu kamarátovi však sudičky neboli v tomto smere až tak naklonené. Pretože napriek tomu, že jeho rodičia sa snažili minimálne tak ako my, syn (zatiaľ) rozprávať nezačal. Ten autizmus uňho je asi hlbšie zakorenený. Počúvajúc ale môjho známeho rozprávať o Šimonkovi, pochopil som, že z lásky rodičov k svojmu synovi, ktorú im on v rámci svojich možností aj prejavuje naspäť, to že nerozpráva nič neubralo. Skôr naopak. Ten tam hore dobre vedel, v akej rodinke sa má Šimonko narodiť...