O živote bez autopilota

Priznávam, že za tie roky s autizmom som chvíľkami, najmä smerom k zvyšku rodiny a priateľom, robil aj s manželkou často „ramená“ a hral tak pred druhými hrdinov (a tí si potom mohli myslieť, že autizmus je v podstate len malý, takmer nepostrehnuteľný problém). Len v žiadnom prípade slzy či smútok. Pričom to nie vždy bolo totožné s naším vnútorným prežívaním. My sme však mali väčšinou pocit, že autizmus sme zvládli a chceli sme to stoj čo stoj, s úsmevom na perách, dávať na vedomie aj okoliu. Tým, ako sa nič nedeje a že sme v podstate rodina ako každá iná. Tým, že máme kopec energie nielen na zvládanie vlastných problémov, ale aj podobne trošku ťažších osudov iných ľudí (sústredili sme sa preto na pomoc druhým). A takisto aj tým, že sme (si) autizmus (najmä ja som v tom vynikal) zvykli zľahčovať, používajúc najmä racionalizáciu typu „veď keď sa pozrieme okolo a vidíme toľko nešťastia, či oveľa horších zdravotných patálií druhých detí, my sme vyšli s autizmom ešte celkom dobre“.Teraz nevravím, že spomenutý optimizmus bol zlý. V žiadnom prípade. Veď prispel okrem iného aj k tomu, že sme Maja brali ako rovnocenného, vždy akceptujúc jeho inakosť. A on sa aj cítil akceptovaný. Verím, že vďaka tomu je teraz tam, kde je, napriek negatívnym prognózam na začiatku našej cesty. Mierim skôr na preháňanie toho optimizmu. Na ľahkovážne zaobchádzanie s naším energetickým rezervoárom. Ktorý sa skôr či neskôr vyprázdnil. A my sme boli „vyflusnutí“. Hotoví. Aspoň sami pred sebou. Tie stavy museli do niečoho vyústiť.Teraz to už môžem priznať. U manželky sa stres a tlak prejavil tým, že pribrala 30kilogramov. Ja som pribral „len“ dvadsať. Okrem toho som však zápasil aj s dosť vážnymi zdravotnými problémami, prišiel som o štítnu žľazu a kvárili ma aj nepríjemné gastroentorologické problémy...Trvalo nám niekoľko rokov, kým sme sa dostali zase späť. Vážim si veľmi polovičku, že napriek povinnostiam mala takú silnú vôľu, že sa s hmotnosťou dostala už na „predautistickú“ úroveň. Ľúbil som ju vtedy, ľúbim ju aj teraz. Aj pre jej neuveriteľne silnú pevnú vôľu. Ja som síce schudol zatiaľ „iba“ nejakých 12kg. Ale problémy s kyselinou i ďalšie zdravotné problémy už tiež pominuli. Teraz už viem, ako dokáže psychika zatočiť s naším zdravím. Čo nám počas tých ťažších rokov pomohlo? Určite láska. To, že sme pri sebe (myslím tým nielen nás dvoch, ale aj „dorast“) stáli aj v tom zlom. A okrem toho aj viera a nádej...Nórsky sociálny antropológ Thomas Hylland Eriksen vo svojej knihe Syndróm veľkého vlka prichádza s hypotézou, že ľuďom k dobrému životu chýba nádej. Respektíve ju nepotrebujú. Veď život je jednoduchý, existencia je prepnutá na bezproblémového autopilota.V tomto kontexte vnímam trošku ťažší kríž v živote človeka paradoxne aj ako dar. Ktorý nesie v sebe práve spomínanú nádej. Jej objavenie či osvojenie si nie je automatické. Človek musí veriť, v každej chvíli, že nádej existuje. Ak uverí, je to jedna z ciest, ako aj napriek problémom prežiť dobrý život. Napriek tomu, že musíme až do smrti pilotovať my, a nie autopilot.