Obyčajný život s autizmom

Počas šoférovania do školy som sa dnes znova zamyslel nad celým naším autizmom. Hovorím zámerne „naším“, pretože na autizmus sme si už zvykli a príliš o ňom nerozmýšľame. Ba niekedy sa mi zdá, že ho úplne negujeme. V snahe správať sa tak, akoby ani neexistoval. Prípadne naňho aj zabudneme. Viem, máme to šťastie, že autizmus je u Maja skôr ľahší či maximálne stredne ťažký. Aspoň v tejto fáze. Hoci na začiatku všetky rysy nasvedčovali skôr ťažšiemu priebehu autizmu.Späť k nášmu obyčajnému životu. Napriek autizmu Majo žije svoj obyčajný detský život. V izbe má po väčšinu času „bordel“ typický pre každého sedemročného chlapca. Autá na kope, knižky vedľa na druhej. Rozhádzaná posteľ. A on, akoby sa nechumelilo, „drmolí“ Báječnú cestu (počítačovú hru). „Majo, upratovať!“ počuje odo mňa či manželky vtedy, keď je situácia v izbe už neúnosná. „Dohrám level,“ sú chvíle, keď odpovedá okamžite a gramaticky i vecne správne. „Žiadne dohrám level, okamžite! Alebo zavolám Kruma, aby počítač odniesol?“ odpovedá jeden z nás naoko nahnevane, použijúc Kruma z Tarageľových rozprávok ako hrozbu. Zaberá. „Keď doupratujem, potom sa môžem hrať, že?“ pýta sa späť, niekedy aj so slzami v očiach. Naša pozitívna odpoveď ho zvykne uspokojiť, a upratuje. Tá rýchlosť býva neuveriteľná – vtedy, keď mu s tým pomáhame. Ak nie, väčšinou je výsledkom „upratovania“ vytvorený rad či „hadík“ zo všetkých autíčok a aj kociek, ktoré nájde v detskej. To len aby sme na autizmus nezabudli...Veľmi sa tešíme, že ho baví škola a učenie sa. Keďže už pozná všetky písmená, posledne ho chytila mánia čítať všetky písmená, ktoré kde vidí. Číta všetko. Nápisy na veciach doma. Nadpisy v novinách. Názvy kníh. Zatiaľ číta len písmená, nie celé slová. Nič z čítania nechceme uponáhľať, aj keď by už možno systém slabikovania pochopil. Prednosť má čítanie s porozumením. Nechceme totiž docieliť, aby sa po pochopení čítania pustil do hltania a memorovania jednej knihy za druhou, bez toho, aby chápal, o čom číta. Pri autistovi a´la Majo takéto automatické čítanie a memorovanie totiž hrozí.Do školy sa učí väčšinou s mamou. Tá, ako bývalá učiteľka na prvom stupni, mu v tomto smere teda nič neodpustí. Tak ako včera. Písali číslice. A jednotka Majovi nešla. „Marek, tu je vzor, obkresli ho!“ prízvukuje manželka. A Marek sa bráni, opäť (na moje potešenie) takmer neautisticky. „Nekrič na mňa mama, už píšem.“ Niekedy mám pocit, že je naňho ako na autistu manželka prísna pri učení. Ale nakoniec s jej postupom vždy súhlasím. Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku, platí aj v tomto prípade. Alebo najmä v tomto prípade. Inak by sme na autistickom bojisku nemali šancu bojovať a (možno nakoniec aj) vyhrať.Úplne neautisticky ma Majo víta aj keď sa vraciam domov z práce. „Mami, taťo ide, idem otvoriť,“ počujem jeho približujúci sa hlas po tom, ako zazvoním.„Kto je?“ spýta sa zvyčajne ešte pred otvorením.„Ja Majko, otvor,“ počuje môj hlas.„Ja Majko, otvorím Ti taťo,“ stále síce ešte zvykne zamiešať do odpovede trošku autizmu, ale to tiež len aby sme nezabudli...„Ahoj ocko, tak si mi prišiel,“ hovorí mi po otvorení, skláňajúc sa po pusu na privítanie.Takto mi dnes na ceste do školy za volantom napadali myšlienky, lemujúce naše súčasné úspešné kroky na autistickej životnej ceste. Usmial som sa pri myšlienke, ako sme sa zaradovali pred týždňom, keď sa konečne naučil smrkať do vreckovky. Ako sa s ním bláznime (zväčša ja:-) či už po večeroch, alebo cez víkendy. S ním aj s Barborkou. A ako si on stále žiada dôkazy lásky. A nebráni sa o lásku deliť...Z rozmýšľania ma vyrušil pred školou.„Taťo, čo robíš, rozmýšľaš? Vypni hudbu, a otvor dvere,“ počujem zrazu synátorove pokyny. Uvedomil som si, že už stojíme pred školou. Ďalší, úplne obyčajný deň v škole sa mohol začať...