Originálny spôsob nadväzovania kontaktu s druhým pohlavím

Musím povedať, že mi toto môj synátor nevyrobil prvýkrát. Už sa párkrát stalo, že v rámci svojho vymaňovania sa z autistických okov, kecá stále, všetko komentuje, každého oslovuje. Síce sú to z veľkej miery tie jeho už klasické slovné „barličky“. Síce to porozumenie reči uňho nie je stopercentné. Ani schopnosť rozvíjať sociálny dialóg s druhou stranou. Napriek tomu ale akoby v Majkovom vnútri prebiehalo veľké bublanie, ktoré síce autistickú pokrievku nevie vytlačiť z hrnca, napriek tomu je však znakom nášho neustáleho zlepšovania sa. Ktoré oceňujú aj cudzí ľudia. Ženy nevynímajúc. Tak ako posledne, keď som ho v jednom bratislavskom nákupnom centre prišiel zobrať do detského kútika...Hneď, ako ma po vyvolaní uvidel, sa mu oči rozžiarili radosťou.„Taťo, bol som v guľkách. Povedz – páčilo sa ti, Majko?“„Nie, ako to povieš správne?“ v tomto som tvrdý, tlačíme ho s manželkou, aby rozmýšľal, čo hovorí.„Páčilo sa mi v guľkách. Môžem cukrík zahodiť?“ ani nečaká na odpoveď a zahadzuje do koša cukrík, ktoré každé dieťa dostáva pri odchode z kútika.Medzitým vyberám Majovi veci zo skrinky. Vedľa mňa to isté robí nejaká mamina, ktorá prišla z kútika vybrať svoju dcérku, asi Majovu rovesníčku. Ja si ju síce najskôr nevšímam (tú maminu), pohrúžený do myšlienok, ale Majovej pozornosti neuniká. Ako správny chlap, pokúša sa okamžite o nadviazanie kontaktu (s tou maminou, nie jej dcérkou). A to pomerne originálne, tak ako toho je len on schopný...„Ahoj, a ty sa ako voláš?“ pýta sa jej.Žena si Maja na sekundu premeria prekvapivým pohľadom. Ale chytá sa.„Jana,“ odpovedá s úsmevom, obúvajúc svoju ratolesť.„Prišla si po dcérku?“„Áno,“ oná Jana zatiaľ zostáva pri jednoslovnej odpovedi.„A čo si mala na raňajky, Jana?“ čakal som, kedy vytiahneme z rukáva túto otázku. Bežne u druhej strany znamenajúcu koniec konverzácie. V tomto prípade ale ešte pokračujeme.„Chlebík s džemíkom,“ znie odpoveď. Pohľad ženy pritom už na sekundu spočíva aj na mne.„A na večeru čo budeš mať?“„Ešte neviem.“„Akej farby máš auto?“ touto otázkou ma Majo prekvapuje. Zatiaľ ju ešte nikdy nepoužil.„Červené, volkswagen,“ počujeme odpoveď. Žena pritom priznáva viac, ako sa malý pýtal.„Ideš už domov?“ pýta sa Majo, už takmer oblečený.Spomenutá mamina už pohľadom na mne spočíva o niečo dlhšie. Čítam v jej očiach niečo typu: „Je to fajn, ten tvoj chlapec, ako spôsob nadviazania kontaktu celkom originálne. Ale nechceš sa už začať pýtať aj ty?“„Majko, samozrejme že ide teta domov, aj s dievčatkom. Aj my ideme domov, za maminou, OK? Rozlúč sa pekne s dievčatkom,“ nehovorím, že nebola sympatická, ale dávam aspoň takto nepriamo na vedomie, že my máme našu maminu doma. A že synátorovo kurizovanie bolo čisto spontánne. „Ahoj Jana!“ namiesto dievčatka sa Majo lúči so starším objektom jeho záujmu. Čo už, keď ho rovesníčka nezaujala.„Majo, cudzím ľuďom musíš pekne vykať, rozumieš? Musí hovoriť vy, a nie ty!“ dohováram Majovi už v aute.„Áno, pán otec, už budem vykať,“ počujem zozadu. Chlapec sa viditeľne baví. Aj v kútiku, aj tu v aute. A som rád. S cudzími chlapmi takto nedebatuje...