Otec v sukni

Už začínam byť miernym optimistom. Manželka je preč od piatka ráno, vracia sa zajtra naobed. Ak teda dobre rátam, idem/e z kopca. Už prvý polčas však stačil, aby si človek opätovne dobre uvedomil, že bez polovičky to nie je ono. Ani preňho, ani pre dorast. Ale aj srandy sme si už stihli užiť...Piatok 2.3., 07.00h ránoManželka je preč, pohotovosť začína. Pred odchodom do práce musím nielenže vychystať a zaviesť Maja do školy, ale aj Barborku kamarátke, ktorá mi ju kým sa vrátim z práce povaruje. Tak ako som vo štvrtok ráno správne predpokladal, Marek spí ako medveď, neviem ho z postele zoškriabať. Najskôr si teda chystám Borku. Pri prebaľovaní síce na mňa trošku nechápavo zazerá, možno jej vŕta v hlave, kde je mamina. Ale nakoniec zvládame.S jej hladom vďakabohu nemusím mať problém, pred manželkiným odchodom ešte dostala mliečka, hladná určite nie je. Na základe manželkiných doporučení ju však ešte „bombujem“ miláčikom.„Majo, kakauko na stole, vstávaj!“ kričím na synátora, už trošku nepokojne sledujúc hodiny. Škola volá a nepočká. Chvalabohu Majova „špeciálna škola“ začína až o 8,30h.„Už idéém,“ konečne počujem optimistickú odpoveď. „Poď ma však tatinko najskôr poškrabkať na chrbátik,“ predsa len Majo ešte žiada o tri minútky na posteli naviac. Samozrejme, nemám silu odmietnuť.Von z bytu vychádzam ovešaný ako vianočný stromček, na dvakrát. Najskôr v jednej ruke Barborka (Maja už chvalabohu nosiť nemusím) a v druhej tašky do práce. Potom, po usadení dorastu do auta, kočík a tašky pre Barborku, aby u kamarátky „na službe“ prežila.O pol deviatej hlásim (sám sebe:-) hotovo, môžem teda odísť do práce...Piatok 2.3., 16,15hPôvodne mám Maja z družiny prísť zobrať do 16h, ale kvôli pracovným povinnostiam meškám. Keďže babky sú ďaleko, nemá ma kto zachrániť. Pani učiteľka v družine, vediac, že som slamený vdovec, však po mojej telefonickej prosbe sľúbi, že chvíľku s Majom počká. Ja sľubujem, že ju hodím domov.„Pán Bednár, a dokedy je manželka preč?“ pýta sa ma ako sa stretávame už pred školou, kde na mňa čakajú.„Do nedele,“ odpovedám.„No klobúk dolu, môj manžel by to v minulosti, keď boli naše dve deti malé, nezvládol. Nie je žiadny kuchársky lumen.“„Ale to ani ja nie som,“ priznávam pokorne.„Nevadí, ale aj tak. On by sa bál, či zo zvládne s nimi,“ nedá sa pani učiteľka.To, že ja som od strachu zo zodpovednosti nespal už dva dni, radšej nepriznávam. Jednu vetu zo žartu si však predsa len neodpustím...„Pani učiteľka, tak potom ma pochváľte aj u manželky, keď nabudúce príde po syna.“Pani učiteľku vyhadzujeme (v dobrom slova zmysle:-) pred bytom a my s Majom ideme „do guliek“. Presnejšie Majo do detského kútika, a ja ešte na jedno pracovné stretnutie. Po „guľkách“ nás čaká ešte „mekáč“, pragmaticky (aj keď viem že na druhej strane nie príliš zdravo) tak riešim Marekovu večeru.Piatok 2.3., 18hPo ceste z Bratislavy Marek chytá „starú autistické fazónu“.„Taťo, máme osemnásť hodín?“ pýta sa ešte dobrých desať minút po časovom znamení. „Nie Majko, už je osemnásť desať.“„Osemnásť desať? A máme pustené jemné?“„Áno,“ odpovedám stručne, som unavený, dávam pozor na ceste, je veľa áut.„Taťo, a kde je mama?“„V Piešťanoch v kúpeľoch.“„V kúpeľoch? Pôjdem aj ja do kúpeľov?“O pár minút vyberáme Barborku od kamarátky. Je trošku zmätená, že nevidí maminku. Až tak, že v aute párkrát zreteľne artikuluje mama, tak ako nikdy predtým.„Kde je mama, ideme za ňou?“ pýta sa Majo.„Nie, ona príde, počkáme ju doma. Dvakrát sa vyspíš a bude doma,“ sľubujem.„Až potom neskôr pôjdem do kúpeľov?“ pýta sa neúnavne syn.„Áno, neskôr,“ sľubujem po druhýkrát.Piatok 2.3., večerKonečne sme doma. Vynášam opäť na dvakrát veci a po vyzlečení detí si na päť minút sadám na gauč.„Majko, budeš ešte niečo jesť?“„Nie, neprosím si. Môžem sa hrať?“Marek si otvára hru na počítači. Ja sa trošku hrám s Barborkou. Je to už veľká potvorka, začína vymýšľať a treba na ňu stále dávať pozor. Aby nespadla zo stoličky, na ktorú sa stavia. Ani z gauča. Aby sa nedriapala na kuchynskú linku z priloženej stoličky. A tak dokola.Chvalabohu, Majo je najedený, takže len Barborke dávam najskôr jogurt a úplne tesne pred odchodom do postieľky jej chystám mliečko. Na moje prekvapenie – pije. Po vypití polovice dávky však už piť nechce, ale takisto nechce, aby som jej zobral fľašku z rúk. Prechádza sa s ňou vysmiata po byte, otáča ju všelijako, dáva piť plyšovému mackovi...Za sebou tak zanecháva mliekovú spúšť. Utierať za ňou ma to dlho nebaví, fľašku jej beriem z rúk. Na to sa síce púšťa do takého plaču, že jej slzy ako hrachy padajú z očí, ale hrám sa na tvrdého (ale veľmi mi to nejde:-). A ako prvú ju začínam chystať „do bĺch“...Stále ako by mi síce pri prebaľovaní neverila, ale zúbky jej asi umývam dobre, nechce skončiť. Marek ide spať hneď za ňou. Obidvom porozprávam Červenú čiapočku, a zatváram dvere v izbe...Som síce unavený, ale chvíľku ešte zostávam hore. Trošku v tichu osamote sa dať dokopy...Sobota 3.3. ráno 6,30-10hDecká, najmä Maja myslím, ráno neprekvapili. Kým cez týždeň musí Marek chodiť do školy, takže nemôže pospávať a musí vstať najneskôr o 7,15h (čo ako som už spomenul býva veľký problém a z postele ho treba zoškrabovať), cez víkend by mohol dospávať. Aj dnes, nechal by som ho aj do desiatej. Napriek tomu, zostal verný sobotám a bol hore už o pol siedmej...„Taťo, vstávame, bávame!“ začína mi šepkať do ucha.„Majko, prosím, ešte budeme s Barborkou chvíľočku spinkať. Ležkaj vedľa nás,“ odpovedám polomŕtvy.„Ale ja chcem ísť hore!“ nedá si povedať.„Majo, zastrelím Ťa, keď Barborku zobudíš, ticho! Aspoň do siedmej,“ žiadam a prosím v jednom, stále v polospánku. Po týchto slovách si ho priviniem k sebe, aby nemal pocit, že ho naozaj chcem zastreliť. Majo ako autista niekedy nechápe obrazné vyjadrenia...Ani Barborka sa však nedáva zahanbiť a vstáva len pár minút po siedmej. Vysmiata ako slniečko, hneď sa pýta na ruky.„Barborka, počkaj, urobím Ti mliečko,“ nechávam ju ešte chvíľku v postieľke a letím do kuchyne. Barborka moju snahu však neoceňuje...„Ne-ne,“ odmieta moje (teda moje ako moje, myslím v tom zmysle že som jej ho pripravil:-) určite kvalitné mlieko. Okamžite mi napadajú manželkine slová...“hneď ráno jej nechutí, nenúť ju, veď ona o pár minút aj sama príde...“Chvíľku tak všetci traja zostávame ešte v posteli a máme „posteľovú vojnu“...Takže pred raňajkami najskôr prozaické veci. Barborka má riadne naložené, musíme prebaliť. Už sa na mňa tak čudne nepozerá, asi si zvykla. Takisto je spokojná aj keď ju prezliekam z pyžamka do domáceho oblečenia. Majo sa chvalabohu už oblieka sám...„Majo, kakuako! Barborka, jogurtík!“ volám výmyselníkov k stolu. Majo sa lúči s počítačom, akoby už nikdy nemal prísť späť. Ani s Barborkou to nemám ľahšie, nevie oči odtrhnúť od rozprávky na Minimaxe. Musím ju zobrať nasilu.Už pri stole decká neprotestujú. K spomenutým pochúťkam chystám ešte vianočku s maslom (to len aby sa na moje kulinárske „umenie“ nezabudlo:-), zalizujú sa až za ušami. Po zjedení sadajú k telke, spolu so mňou. Takže sa pomaly stávam expertom na Minimax. Pozeráme kreslenú rozprávku o nejakej pani Mallardovej, potom ďalšiu o Elmovi. A ďalšiu.Čo nás čaká teraz? Idem urobiť polievku a mäsko na obed (mám predpripravené, len dotiahnem:-), a potom pôjdeme von na prechádzku. Barborka hodí šlofíka, Majo sa prebehne na kolobežke. A ja si konečne kúpim noviny:-)…No nič, musím končiť. Idem ten obed chystať:-)…