Otec v sukni II.

Sobota 3.3., 13 - 16hSme po obede. Polievka chutila Barborke aj Majovi, mäsko už síce pomenej, ale natlačil som ho do nich. Aspoň trošku. Prebaľujem malú, oboch obliekam. Po zbalení si všetkých „pakšametlov“ (plienky, strava pre malú, džúsiky pre oboch) ideme na výlet. Upršané počasie nám síce mení plány, žiadny les nechcem riskovať, pretože prípadná choroba malých by potom išla na moje tričko. Takže naberáme smer Aupark.Majo si vyprosuje krátke repete „v guľkách“, s čím sa po krátkom dohadovaní zmierujem. Barborka mi asi aj tak zaspí, takže získam minimálne polhodinku pre seba. Mýlim sa. Barborka je napriek pokročilej hodine živá, v kočíku sedí a pozerá do výkladov ako správna žena. Tak sa prechádzame, veľké kolečko okolo sme urobili minimálne päťkrát. Popritom krátka zastávka na lavičke a doplnenie energie vo forme „presnidávky“. Hádam zaspí. Stále nič. Nakoniec sa zastavujeme ešte raz, na inej lavičke. A čuduj sa svet, Barborka reaguje na môj pokus o uspávanku tak ako sa na uspávanku má. Zaspáva.Teším sa, že budem mať chvíľku pre seba. Malý je „v guľkách“ 45 minút, hádam si môžem sadnúť na pätnásť minút v kaviarni k novinám. Sedím minútu, zvoní mobil...„Pán Bednár? Malý sa už pýta domov, prídete poňho?“Kašlem noviny, Majko má prednosť. Ako keby jeho volania počula aj Barborka. Jej spánok je doslova krátkym šlofíkom, očká otvára ani nie po 20 minútach...Obidvaja malí dostávajú po nasadnutí do auta po „Brumíkovi“. Odchádzame smer „domov“.„Taťo, aj ja chcem ísť zajtra plávať!“ počujem zozadu malého. Barborka si tiež hudie svoje...„Ma-ma, ma-ma.“Odpovedám obidvom: „Decká, mamina príde zajtra okolo obeda, už sa iba raz vyspíte!“V spätnom zrkadle vidím, že Majo sa usmieva a Barborka od radosti kope nohami. Raz darmo, mama je mama.Sobota 3.3., večerPo návrate domov sme už mali „ťažkú pohodu“. Ono bola aj v piatok, ale v sobotu sme už boli oveľa zohratejší. Poriadok s riadmi. Poriadok s plienkami. Poriadok s poriadkom. Až na Marekovho „hadíka“. Maminu neprítomnosť využil na to, aby „svojho hadíka“, rozumej rad hračiek, kociek a vlastne všetkého, čo doma v detskej nájde (vrátane nočníka) natiahol až do kuchyne. Takže bolo sa o čo potkýnať. A korunu všetkému nasadil večer pred spaním...„Majo, vyzleč sa do pyžama, ja zatiaľ upracem hračky,“ hovorím mu.„Áno, taťo, uprac prosím Ťa všetky hračky!“ odpovedá synátor. Jeden by niekedy neveril, že tam je nejaký autizmus.Večer ma trošku trápila Barborka. Nechcela papať. Svojím „ne-ne“ mi odmietla párky. A nechcela ani mäsko. Nakoniec sa predsa len dala nahovoriť na kúsok mäska, navzdory „ne-ne“ trošku spapala. Na tyčinku Koko som už takú osvetu nemusel robiť, zjedla by aj dve či tri. Tatino však povolil len jednu. Pred spaním ešte obligátne mliečko...Nedeľa 4.3., 7-12hDeti opäť nespia tak, ako by sa na nedeľu patrilo. Barborka otvára oči o siedmej, Majo len trochu po nej. Akoby sa dohodli.„Taťo, vstávaj, už je ráno!“ šušká mi do ucha. V prvej chvíli odmietam reagovať, spím. Ešte pár minút! Neskôr reagujem štyrmi slovami:„Majko, prosím, ešte chvíľku.“Z bdenia ma definitívne prebúdza až Barborka svojím kaskadérskym kúskom – jej iba druhým prekopŕcnutím sa z jej postieľky do našej veľkej postele. Keď sa po rodičovi váľajú dve deti a funia mu raz do jedného a raz do druhého ucha, spať veľmi nejde. Ale ani nechcem. Túto chvíľku mávame spolu s manželkou najradšej. Je nedeľa ráno, všetci v jednej posteli, a rozprávame sa, bijeme, odpočívame. Proste pohoda, žiadny stres. Toto ráno síce bez maminy, ale s vedomím, že o pár hodín ju máme doma.Okolo desiatej zvoní zvonček, niekto k nám ide. Žeby už mama? Nie, je to sused.„Jozef, priniesol som Ti noviny, a žena posiela všetkým koláčiky. Všetko v pohode? Myslím že hej, hore nič nepočuť,“ hneď si aj odpovedá, s dovetkom, že ak by napríklad malá viac plakala, že ty to počuli, keďže bývajú nad nami. Zlatý sused...P.S.: Týmto textom som nechcel naznačiť, že po iné dni, keď sú aj ženy doma, by muži nemohli tiež byť v sukni. Ani som sa nehral na hrdinu. Iba som sa chcel podeliť o zážitky. Prvýkrát s dvomi deťmi viac ako deň bez manželky sa už nezopakuje...