Potom za plotom

Nedalo mi a na chvíľku som ešte raz „skočil“ k nemu pod perinu. Z jeho úst ma zasiahlo najmä slovko „potom“. Mal som ráno výčitky svedomia, že pod perinkou sa nemôžeme tulkať trošku dlhšie. Nemám rád slovo potom, a predsa som ho použil. „Potom“ už totiž nemusí byť...Pamätám si na koniec mája roku 1991. Chystal som sa na prvú cestu do zahraničia, čakalo ma leto v Spojených štátoch. Rozlúčka pred trojmesačnou cestou za more bola pre mňa vtedy ťažká s každým, osobitne však s mojou babičkou z otcovej strany. Lúčil som sa s ňou v nemocnici, a bolo to ťažké lúčenie. Stará mama bola vážne chorá, a vedel som, že „potom“ už v našom prípade nemusí byť. Vedela to určite aj ona. Napriek ťažkému zdravotnému stavu sa však po celý čas rozlúčky na mňa usmievala, pýtala sa na Ameriku a hovorila, že sa bude za mňa modliť. Do USA som odletel 1. júna. Babička zomrela o štyri dni neskôr...Ľahkovážne občas zaobchádzame so slovíčkom potom. Možno pod tlakom doby, pod stresom, nie vždy vyznávame lásku blízkym teraz, nechávame to niekedy až na „potom“. Na „potom“ sa často vyhovárame aj v prípade iných citových väzieb. V prípade hier s deťmi. Komunikácie s partnermi. „Nemám čas, teraz nie. Potom,“ zvykne znieť naša čarovná formulka. A život nám medzitým uniká pod prstami...Ono si však neuvedomujeme, na akej hrane žijeme každý deň naše životy. Sme stále v pohybe, cestujeme autom či rôznymi dopravnými prostriedkami, vyskytujeme sa na rôznych miestach. Každý boží deň prechádzame mnohými úskaliami, čelíme náhodám, vyhýbame sa len o chlp zlým životným scenárom. Náš anjel strážny je určite na pozore, ale aj tak. Žijeme takú hektiku, že naozaj sa niekedy už toho „potom“ nemusíme dožiť.Mám pocit, že naši predkovia si vedeli prítomnosť intenzívnejšie vychutnávať. Neodkladali prejavovanie svojich hlbokých citov k svojim blízkym, neposúvali komunikáciu s najbližšími na ďalšie dni...Viem, bola asi iná doba. Najmä pokojnejšia. Ale ľudia najmä sami prišli na to, že nevyslovená láska, nedopovedané slovo, nedohraná hra sa už nikdy nemusia vrátiť. Potom ich už jednoducho nemusíme dohrať. Potom už vôbec nemusí prísť.„Potom za plotom,“ takto jednoducho zvykli na moje „potom“ reagovať svojho času moji starí rodičia. A bol som poučený. Moji starí rodičia sa tým, čo je za plotom, jednoducho nezaoberali. Odkladanie na „potom“ u nich nemalo veľkú váhu. Čo bude potom, to ich nezaujímalo. Naplno sa snažili prežiť to „teraz“...