Rád pozorujem naše deti pri spánku

Barborka sa v spánku usmievala. Ona sa zvykne často usmievať, keď spí. Verím tomu, že sa jej sníva niečo pekné, a preto sa smeje od ucha k uchu...K tomu ruky „horeznak“, ako symbol toho, že sa naše bábätko cíti bezpečne a spinká bez starostí. Aspoň my spolu s manželkou tak tomu veríme.Marek trošku chrápal (má zväčšené mandle, dáme mu ich najbližšie asi vybrať – ťažšie sa mu dýcha a je aj často chorý), okrem toho trošku rozprával zo sna... „Jožko, kde je Barborka? Ardžentina and Bolivia, kick off. Kde je Tiborko?“ splietal chvíľku smerom ku mne (niekedy ma namiesto ocino oslovuje Jožko:-) Barborku, angličtinu z počítačovej futbalovej hry a kamaráta zo škôlky. Dlho však nerozprával, trošku sa pomrvil v posteli a pokračoval v sladkom odfukovaní.Pamätám si, ako sme sa spolu s polovičkou najmä po ich narodení báli pri obidvoch našich deťoch, aby sa im v spánku nič nestalo. Každú chvíľku človek číta pri kojencoch či dojčiat o syndróme náhlej smrti...Aj my sme častokrát chodili k posteli našich detí, a načúvali sme, či dýchajú. „Dýcha, je to dobré, môžeme ísť spať,“ ukľudňovali sme sa...Jednoducho mali sme, a stále máme o Mareka a Barborka strach. Tak ako môže mať len rodič strach o svoje dieťa...Marek už samozrejme prespí celú noc, veď má na to aj roky:-). Čo sa spánku týka najväčšie “problémy” s ním sú pri zaspávaní a zobúdzaní sa. Keď posteľ volá do spánku, Marekovi sa väčšinou nechce. Vymýšľa si zámienky, len aby nemusel do pyžama, a keď už leží, nie a nie zaspať. „Taťo, mami, ešte posledný raz musí Majko cikať,“ asi takto sa s nami zvykne hrať po prečítaní rozprávky a večernej modlitbičke. Raz ho pustíme, ale samozrejme keď ten „posledný raz“ opakuje aj ďalšie razy, žiadne ďalšie cikanie sa nekoná. A ráno nám pripadá, že v hre pokračuje. Cez týždeň totiž „chrní“ aj po siedmej a do škôlky ho musíme doslova „sťahovať“ z postele. Naopak – cez víkendy, keď by sa mohol vyspať do sýtosti (a ten istý luxus tak dožičiť aj nám:-), buntoší aj o pol siedmej. Priplichtí sa vtedy k nám do postele a začne nás budiť, čo najmä prvé minúty spolu s manželkou nevítame s dvojnásobným nadšením. Po chvíľke nás však má v hrsti...:-).„A nezobuďme Barboričku,“ zvykne následne povedať takým hlasom, že Barbora je takisto v okamihu hore...Barborka má momentálne sedem mesiacov, takže hovoriť o tom, že každú noc celú prespí, by bolo priveľmi odvážne (najmä smerom k manželke). Nie, neprespí. Budí sa, presnejšie hlad ju budí. Takže budí aj polovičku, aby dostala mliečko. A väčšinou sa pritom, aj keď len na chvíľku, zobudím aj ja...Toto všetko však vydržíme, vracia sa nám to ráno, keď sa Barborka usmieva na nás pri zobudení každou časťou svojho tela, ústami, očami, a pomaly aj nosom:-).Rád pozorujem naše deti pri spánku. Tak ako každé dieťa na svete, sú krásne, keď spia. Krásne vo svojej bezbrannosti a nevinnosti. Nič ich netrápi, svet je gombička. Svet – to je mamina a tatino, to je pre nich jedno bezpečné miesto...Rád pozorujem naše deti pri spánku. Aj oni budú raz tak ako ja ich pozorovať pri spánku svoje vlastné deti. A tak to má na svete byť...