Rok 2007: Rozhodujúca bitka s autizmom?

Prečo rozhodujúci rok? Čaká nás vážne rozhodnutie, ako ďalej z hľadiska Majkovho vzdelávania. Od septembra chodí do prípravného ročníka špeciálnej školy v Petržalke. Veľmi mu to prospieva, zlepšil sa najmä v jemnej motorike, v udržaní pozornosti. V škole chce stále pracovať. Doma ho baví čítať a robiť domáce úlohy. Je pyšný na svoje pokroky. A my s ním. Ale – pokiaľ ide o školu, cítim (vôbec nie v zlom k škole, pani učiteľky si veľmi vážim) jeden problém. Lepšie povedané obavu. Vozím Majka každé ráno do školy. A vidím, že tam spolu s ním chodia detičky s oveľa ťažšími stavmi v porovnaní s Marekom. Majo patrí medzi najlepších, čo však paradoxne nás teší i neteší. Chceli by sme, aby ho kolektív čo najviac ťahal dopredu. A nie aby on ťahal kolektív. To je preňho ešte príliš ťažká úloha, keďže Marek má svoje limity...Neviem, čo s tým urobíme. Náš Marek sa nachádza niekde medzi špeciálnou školou a normálnou základnou školou. Zatiaľ žiaľbohu niekde vo vzduchoprázdne. Akoby pred autistické deti ako je náš Marek neboli vhodné školy.Marek za posledných rok urobil ďalšie výrazné kroky dopredu. Ako som už spomenul, zlepšil si výrazne jemnú motoriku (napríklad vie už držať ceruzku v ruke, naučil sa napríklad chytať hodenú loptu) a takisto sa zlepšil v udržaní pozornosti. Už dokáže dávať pozor aj minútu, čo je v jeho prípade fantastické zlepšenie (predtým sa totiž nevedel sústrediť absolútne na žiadne aktivitu). Pravda, musíme stále pri ňom byť a pripomínať mu vec, na ktorú sa sústredí. A motivovať ho. Pochvala nestačí, najčastejšie plní funkciu motivátora sladkosť. Alebo sľub výletu. Existujú však aj činnosti, kde žiadne motivácie na to, aby sa im venoval, nepotrebuje. Tu hrá prím najmä počítač. Ovláda už veľa vecí v práci s PC – zapnutie a vypnutie, prácu s jednotlivými funkciami a aj s textovým editorom. A samozrejme hry. Pri počítači vydrží zaujatý aj dve -tri hodiny. V posledných mesiacoch túto jeho záľubu už trošku obmedzujeme, aby sme ho takto vytrhli z jeho možného ďalšieho sveta, do ktorého by nám mohol unikať.Späť k našim ďalším krokom dopredu za posledné obdobie. Marek už zdraví ľudí, dokonca aj sám sa pokúša nadväzovať chvíľkovú konverzáciu. Minimálne registrujem snahu. Drží očný kontakt, napríklad aj pri prípitkoch (v jeho prípade samozrejme s nealkom:-). Naučil sa za posledné mesiace ukazovať city, hovorí najmä nám rodičom a Barborke, že nás má rád. Hovorí to síce trošku strojeným hlasom, ale úspech je, že to vôbec hovorí. Takmer úplne zmizla echolalia, a aj disgramatika. Veľmi sa mu za posledné obdobie rozšírila slovná zásoba. Dokonca sa začal pýtať otázky (aj keď nie vždy zmysluplné). Takisto sa naučil poznať farby. Vie počítať do sto, bez chyby. Na prstoch ukazuje čísla do desať. Pozná písmená, bez chyby najmä spoluhlásky (čo som zistil iba náhodou, nikdy som ho to neučil). Je rád v spoločnosti detí, baví ho napríklad šport – a stále chce chodiť „trénovať“. Obrazová pamäť je uňho stále extrémna – pozná podľa fotiek politikov a hercov, z rádia vie identifikovať pesničky a niektorých spevákov (Ráž, Žbirka, Elton John, Shakira apod.) identifikuje v pohode aj podľa hlasu. Pamätá si to, kde sme boli aj tri-štyri roky dozadu. Keď hovorí s druhými, sú čoraz častejšie sekvencie, kedy sa rozpráva k veci...Majo jednoducho robí také pokroky, že už je väčšina ľudí okolo nás presvedčená, že „to“ prekonáme. Veď na prvý pohľad naozaj vyzerá ako „normálne“ decko!Neviem, ako ďalej budeme postupovať s jeho vzdelávaním. Myslím, že doteraz sme nič neuponáhľali, čo dosvedčuje aj fakt, že sme vo veku sedem rokov zvolili namiesto prvého „iba“ prípravný ročník v špeciálnej škole. Mám však pocit, že by sme mohli vyskúšať aj „normálnu“ školu. Na druhej strane – stále pamätáme na vyšetrenie v Prahe rok dozadu, kedy nás vyprevadili domov s diagnózou stredne ťažký až ťažký autizmus. Myslím, že o ťažkom autizme minimálne teraz (ale ak aj bol rok dozadu, a urobili sme taký pokrok – nie je to dôkaz, že sa autizmus minimálne v autistickej škále dá utlmovať?) u Majka nemožno hovoriť. Veľa vecí sa naučil, možno nie logicky, ale intuitívne určite. Myšlienkovo nám síce permanentné uniká, udržať jeho pozornosť si žiada maximálnu koncentráciu a nekončiace úsilie z našej strany. Ale máme pocit, že toho vie dosť, a mohol by ísť dopredu ešte rýchlejšie. K tomu však potrebuje podnetné prostredie a kolektív, ktorý ho dopredu aj bude ťahať...Neviem, ako ďalej. Rozmýšľame, že ak by sme našli pochopenie v základnej škole, skúsili by sme ho integrovať. Na začiatok by síce asi potreboval asistenta, ale viem že týmto spôsobom (na autistu prispieva škole štát) skúšajú integrovať „ľahších“ autistov aj v zahraničí. Naše rozhodnutie je ťažké. Určí smer Majkovho ďalšieho vývinu na nasledujúce roky.Avšak bez ohľadu na to, kde bude Marek pokračovať, robí nám už teraz veľkú radosť. Vtedy, keď nás diagnóza omráčila, sme si veru nepredstavovali takýto pokrok. Ja osobne som mal pocit, že Marek nikdy v živote neprehovorí. Že sa na mňa nikdy pozrie dlhšie ako na pol sekundy...„Keby sme my s polovičkou mali podobný problém, boli by sme dávno rozvedení. Nezvládli by sme to,“ povedal mi počas sviatkov jeden rodinný príbuzný. Nesúhlasil som. Určite by to zvládli. Človek zvládne omnoho horšie veci, ako je nejaký autizmus!