Šesťdesiatka v skratke

Mamička bola krásna. Ocino mal slzy v očiach. Prišli všetci. Deti a ich deti. Švagrovci. Svatovci. Aj tí, ktorí sa trošku hnevali. Aj rodinní známi. Aj fotograf a kameraman. Aj skúter (ako darček od všetkých). Všetci prišli do reštiky na dedine. Príhovor bol moja starosť. Alebo skôr radosť. Pred oslavou som ho dal prečítať švagrovi a sesternici. Švagor mi ho vrátil so slzami v očiach. Vraj ho nemôže dočítať. Sesternica už so slzami v očiach aj čítať začala. Tiež nedočítala.Príhovor som „dal“ z hlavy. Plakali takmer všetci. Nie zo smútku. Ale z dojatia. Z lásky k oslávencovi. Ja som tie slzy udržal, aj keď na krajíčku boli. Otcovi som ako sa na dobrého syna patrí, aj za druhého súrodenca, poďakoval. Za všetko. A mal som pocit, že to ďakujem ani zďaleka nestačí. Za to, čo mi všetko otec dal.Pri prípitku už neplakal nikto. Ani pri jedle. Ani pri ďalšom jedle. Uplakané oči vystriedali oči rozžiarené. A tváre rovnako. Diéta sa na oslave držať nedala. Ale raz za čas je prehnať to (s jedlom) hádam povolené. Otcova šesťdesiatka sa už v takejto zostave nikdy nezopakuje.Neskôr prišla aj malá hudobná zostava. Husle, basa a akordeón. Roztočili to poriadne. A my s nimi. Niekomu síce k tomu roztočeniu pomohla aj hruška. Inému vínko. Ale všetko s mierou a noblesou. Tak, ako to na šesťdesiatkach jednoducho býva zvykom. Nikto to neprehnal. A ak aj náhodou niekto hej, potom iba so spevom.Večer sme na dobitie síl mali druhý chod. Opäť sa diéta priveľmi neskloňovala. Ale ťažká hlava tiež nie. Tie extra kalórie sme predsa vytancovali a vyspievali. A niektorí aj vypenili. Myslím tým vypenenie smerom k hokejistom. Tú prehru 0:8 s Čechmi sme sledovali na obrazovke bez zvuku. A naši aj tak hrali, ako nemí. Po druhej tretine sme to radšej vypli. A koncentrovali sa iba na šesťdesiatnika a jeho oslavy. Domov sme sa rozchádzali o desiatej večer. Niektorí dokonca až pred polnocou. Z dobrej spoločnosti sa ľahko neodchádza. Bola to super oslava. Nech Ťa Pán Boh ešte dlhé roky živí, ocino.