Snehová kráľovná a neznámy prášok

„Tati, kde je sneh? Už sneží?“ Majo je najskôr trochu netrpezlivý, sediac v aute pozerá sa nedôverčivo cez okno von na ubiehajúcu krajinu a nevidí žiadne známky po snehovej perine. Situácia v prospech snehu (a v prospech Maja a Barborky) sa začína meniť až niekde okolo Pezinka. Ako stúpame na Zochovu chatu, už je sneh aj na ceste. Majka upokojuje aj Barborka...„Majuško, prášok!“„Barbory, to nie je prášok, to je sniežik,“ opravujem ju. Nečudo, že má dcérka trošku miš maš pri identifikácii „niečoho bieleho“ v okolitej krajine. Zatiaľ prežila iba dve zimy, ktoré boli tak skromné na snehovú pokrývku (najmä v nížinách), že Borke sme ho ešte ani nemali kedy predstaviť...Na ťažkú predstavovačku došlo až dnes. A to doslova. Barborka sa šmýkala. Padala. Prášok tu a tam aj koštovala (najmä keď sme sa nepozerali). A takmer stále sa do snehu prebárala, takže zakaždým sa čoraz viac podobala na Snehovú kráľovnú... „Tati, na ruky, zober ma!“ keď to snehové trápenie neprechádzalo, prešla na inú taktiku. A keďže ocino sa dal obmäkčiť, až do konca nášho asi dvojhodinového pobytu na svahu to vyzeralo nasledovne. Hore na vrchol svahu sa Barborka dostala na mojich rukách (boby hore spolu s Marekom teperila manželka). Nasledoval zjazd dolu, buď so mnou, alebo s polovičkou. A opäť hore. Asi od tretej jazdy si to Borka začala užívať a plač vystriedalo nadšenie z rýchlej jazdy. Až na jednu našu menšiu nehodu, kedy som boby nasmeroval do väčšieho snehu, takže pri brzdení nohami som mne i Borke nastriekal do očí menší snehový poprašok. Po dojazde bola najskôr chvíľku ticho. Už úplne pripomínajúc Snehovú kráľovnú, skúsila prášok (sneh) roztopiť slzami. Ani tri slzy však nestihla vyroniť, a po tom, ako som ju zachránil, opäť na svojej (tentokrát od mrazu červenej) tvári vyčarila úsmev...„To je super, taťuško!“Stačili dve hodiny na svahu, a pobrali sme sa domov. Tých asi desať výstupov na kopec s nákladom na rukách mi, úprimne, aj stačilo. Takže keď Majko zahlásil, že môžeme ísť, obidvaja s polovičkou sme príliš neprotestovali. A Barborka tiež nie. Bola hotová, k svojmu popoludňajšiemu spánku zalomila hneď po nastúpení do auta. Tak, ako sa na Snehovú kráľovnú patrí. Možno sa jej aj o prášku snívalo...