Som blázon

Svoje bláznovstvo som jej v istej forme ukázal hneď, ako sme sa onehdy pred veľa – veľa rokmi spoznali. To naše osudové stretnutie prebehlo, hrou osudu, totiž práve prvého apríla. Prišla tam, kam ani nechcela ísť. A keď už takmer chcela odísť, stretli sa nám oči...Napriek tomu, že som jej po mesiaci chodenia k promóciám venoval zoskok na lane, nebol som až taký blázon, že by som sa jej chcel zbaviť. Skôr som sa bláznivo zamiloval (toto bolo vďakabohu vzájomné) a ešte bláznivejšie už po piatich mesiacoch zasnúbil.Postupom času začalo tých (aj spoločne vymyslených) bláznovstiev pribúdať. Cesty a pobyty, študijné či pracovné, v Spojených štátoch amerických, v Prahe, sťahovania z jedného prenájmu do druhého, potom do tretieho. Neskôr konečne do bytu. Nevadilo, že s rozlohou tridsať metrov štvorcových. Hlavne že to bolo naše prvé hniezdo!Pokiaľ sme boli sami, naše spoločné predstavy bláznovstiev sa pohybovali stále vo voľnejších, bezstarostnejších rovinách. Až prišlo narodenie prvého dieťatka. A ani nie o dva roky diagnóza, že Majko má autizmus. Boli aj hlasy, hovoriace, že to nezvládneme. Alebo že to nezvládnem ja. Pretože vraj muži takéto krízové situácie v rodine riešia často odchodom. Neviem, žiadne štatistiky som v tomto smere neskúmal. Ale určite by som nebol blázon v dobrom slova zmysle, keby som to vzdal. Odísť pred problémom je najľahšie. V tomto smere sme boli a stále sme chvalabohu takí správni blázni spolu s manželkou. Po mesiaci – dvoch, kedy sme sa (pochopiteľne) museli z diagnózy v tichosti vyplakať a pozbierať, sme sa zomkli a začali bojovať. Spolu s Majom. Na doraz, bláznivo. Nie, to nebolo neprijatie diagnózy. Naopak, autizmus sme prijali za (nechceného) člena rodiny od začiatku a začali sme robiť všetko pre to, aby sme rokmi jeho vplyv čo najviac znížili. Videli sme v prvých rokoch po diagnóze všetkých možných doktorov, psychológov, psychiatrov či neurológov, ktorí k autizmu majú čo povedať. Absolvovali sme každé možné vyšetrenie, ktoré by nám pomohlo určiť čo najsprávnejší smer liečenia. Rozhodli sme sa skôr pre alternatívny typ liečby, Marek nikdy nebral (nemusel brať) žiadne psychofarmatiká. Riskli sme od začiatku, ešte v čase, keď mal naozaj ťažké príznaky autizmu, minimálne integrované triedy v škôlkach, pričom posledný rok chodil do klasickej triedy. Maximálne sme sa ho snažili integrovať, bez ohľadu na problémy, ktorým sme čelili zo strany druhých ľudí, typu že syn je nevychovaný, drzý apod. Aby som Majka aj inou formou v našom spoločnom obrazne povedané maratónskom behu podporil, zabehol som maratón aj doslova. Trikrát. Jednoducho, išli sme do toho „po hlave“. Bláznivo. Ale inak sa hádam ani nedalo. Keď má človek problém a je dolu, nemá veľmi (aspoň trošku premyslenou) aktivitou čo stratiť. A my sme vtedy dolu boli absolútne. S autizmom. V malom byte. Bez peňazí. Bez auta. V tom čase sme začali aj s malým podnikaním. Ak by sme vtedy neboli úplne dolu, odvahu takisto asi nenazbierame.Niektoré veci či nápady, pre ktoré ma manželka nazýva bláznom, sa mi však zdajú normálne. Také predsa robí každý muž, ktorý miluje svoju polovičku! Nosím jej kvetinky a snažím sa ju prekvapovať (samozrejme pozitívne), a to nielen na jej meniny či narodeniny. Pozývam ju raz za čas na večer von, len my dvaja bez detí. Trošku sa odreagovať. Bláznim sa a hrám s deťmi v podstate každý večer tak oduševnene, že pozorovatelia z Pezinka, nevediac o čo ide, by ma možno zaradili do skupiny potenciálne bláznivých ľudí pripravených na hospitalizáciu.Najviac som však hrdý na svoj bláznivý nápad asi spred roka. Na výročie sobáša, objednal som let balónom. Do poslednej chvíle pritom nevedela, kam ju to v sobotu ráno o siedmej ťahám. Ešte cestou na miesto odletu frflala, prečo sme budili tak skoro aj deti a zaviezli ich starým rodičom, prečo sa všetci nemôžeme vyspať aspoň v sobotu. Keď sme však prišli na miesto činu, videl som, že je šťastná. Vtedy sa v prvej chvíli zmohla na jediné: „Ty si naozaj blázon!“ A ja som cítil, že takého blázna hľadala. Blázna v dobrom slova zmysle. Ktorý sa nikdy nevzdá. Ktorý si ju bude nadovšetko vážiť a bude ju mať rád. Ktorý sa bude snažiť jej život spríjemňovať už len pre jedinú vec. Aby aj v zlých časoch nestrácala vieru v život. Vieru, že sa veci na lepšie obrátia. Takýmto jej bláznom rád zostanem navždy...