Som rád, že som Ťa spoznal...

Asi o päť minút však Majo z detskej vychádza.„Musím cikať, tatinko, naozaj musím,“ švitorí. Znie to už vopred trošku ospravedlňujúco, v duchu „keď musíš, tak musíš“. Ja však aj tak šípim, že vybehol len preto, aby cestou na záchod zatvoril otvorené dvere na kúpeľni, vypol zapnutý laptop, pozrel, čo beží v telke a potajme mi cestou na záchod zobral mobil.„Majko, spať!“ upozorňujem malého asi po troch minútach, počujúc, že sa sediac na toalete naozaj len hrá s mobilom. Majko po chvíli vychádza. Nejde rovno do postele, ale najskôr sa hádže na mňa, sediaceho na gauči...„Som rád, oci, že som Ťa spoznal. A že mi odpustíš. Aj Mária a Džony. A všetky moje hračky. Pôjdeme sa zajtra po kostole sánkovať? Navždy ťa milujem, ocko. Že pôjdeme Zuzke na návštevu? A dám si zajtra hranolky s mäskom. Áno, oci? Oci počuješ, že v pondelok nepôjdem do školy?“ je neuveriteľné, čo sa v jednu chvíľu "honí" synátorovi hlavou. „Dobrú nocku, Jožko,“ Majo zrazu svoj monológ končí. „Dobrú noc, mačiak. Milujem Ťa aj ja. A už nevyliezaj,“ lúčim sa s ním. Aj ja som rád, že som ho svojho času spoznal...