Šťastný dolámaný taťo

Na noc z piatka na sobotu som sa tento víkend veľmi tešil. Že si konečne oddýchnem a do sýta sa vyspím. Jednoducho že dobijem aspoň trošku baterky po náročnom týždni. A veríl som, že dobíjať bude aj synátor. Výnimočne pekne len na svojej posteli. „Taťo, pôjdeme v sobotu na veľký výlet?“ spýtal sa ma v piatok večer Majo, keď som dočítal rozprávku o cigánovi, ako čerta prekabátil. „A budeš spinkať pri Tebe?“ pridal s čertovským zábleskom v očiach druhú otázku. Tým „budeš spinkať pri Tebe“ Majo myslel to, či zaspím aspoň na chvíľku s ním v detskej na poschodovej posteli, tak ako občas zvyknem. Lepšie sa mu takto zaspáva...„Nie, Majko, zaspinkaj sám. Sme vedľa a strážime Ťa. My s maminou a Barborkou budeme spať vedľa v spálni, každý na svojej postieľke. Aby sme si odpočinuli a mohli ísť na druhý deň na ten výlet, na ktorý si sa pýtal,“ zašepkal som mu do uška.Majo však na naše priania nebral ohľad. A tak ako v podstate každú noc, aj túto sa na svojej postieľke do rána nezdržal. Čo do rána, on sa v nej skoro vôbec nezdržal! Do našej manželskej postele zvykne Majo väčšinou docupitať zo svojej izby až okolo piatej -šiestej nadránom, čo vždy aspoň ja v pohode zaregistrujem, keďže po jeho skoku medzi nás som paralizovaný Majovými nohami na mne. Ak ma jeho úvodný skok nezobudí, potom ma zo snov dostane určite jeho chrapkanie, alebo sústavné „cestovanie“ po posteli, v praxi znamenajúce, že po piatich minútach mám namiesto Majových nôh na sebe jeho hlavu, potom ho mám celého pri nohách, neskôr nad hlavou. Už chýba azda iba stojka na hlave v jeho podaní...Väčšinou sa však takto nadránom Majko skoro upokojí, takže všetci traja v posteli spokojne odfukujeme...V inkriminovanú sobotu v noci som spomenuté prežíval minimálne už od štvrtej! Neviem, či si Majko myslel, že už je posunutý čas. Ale naozaj k nám vhupol už takto zavčasu. To však nebol koniec nášho nočného (krásneho) príbehu. Ďalej nasledovali neplánované nočné manévre z jednej izby do druhej...Manželka Majka po polhodine preniesla do detskej a ľahla si k nemu. Keďže jeho maličká postieľka na dve osoby nie je stavaná ani zďaleka, okolo piatej prišla späť. O pol šiestej (teda plus mínus vo svojom tradičnom čase) však za ňou doplachtil aj malý Bednár. Následne sa v polospánku celý rozvalil po mojej hlave, čo som využil na čiastkový ústup zase ja a stiahol som sa do jeho detskej izby. V ktorej som sa o siedmej zobudil akýsi stiesnený, na jednom boku ležiaci, k stene pritlačený. Vedľa mňa sa rozťahoval môj synátor...Mám rád rána ako bolo to sobotné, kedy nás je doslova plná posteľ. Vstal som síce celý zlomený, ale s úsmevom. Viem totiž, že tie „zlomeniny“ spôsobené „zácpou“ na posteliach zrastú najneskôr po raňajkách či prvej káve. Respektíve ešte skôr. Pri pohľade na celý vysmiaty zdravý „mančaft“ okolo mňa, po objatiach, či po vankúšovej bitke na posteli. Na dolámanosť je aj smiech veľmi účinným liekom...Barborka ešte k nám do postele neskáče, ešte sa totiž nenaučila k nám "prekoprcnúť" z jej detskej postieľky, ktorú máme vedľa našej postele v spálni. Dlho to však nepotrvá a prekoprcne sa. Už sa na to tešíme. Všetci traja...