Svet môjho starého otca

Starý otec ma naučil mnohým veciam. Nielen praktickým, ale aj hodnotovým. Bolo zaujímavé počúvať historky z „jeho“ sveta ešte pred mojím narodením. A takisto aj vidieť ho v akcii v „jeho“ svete v rokoch môjho detstva a mladosti. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že jeho život nebol bohatý. Z hľadiska majetku to možno aj platí. Z hľadiska vnútorného prežívania a nazerania na život a svet však určite nie.Dedko sa narodil za čias Rakúsko – Uhorska. Československej republike chýbalo k narodeniu ešte 5 rokov. Svetlo sveta uzrel v Dolnom Dubovom, a v podstate v tejto dedinke aj prežil celý svoj život. Nepočítajúc vojnu. Myslím na strašnú II. svetovú vojnu, ktorej časť starý otec odslúžil ako vojak slovenskej armády na ruskom fronte. O tom, čo na fronte zažil, veľa nerozprával. Ale inak sa k tomuto obdobiu často vracal. Budem úprimný, na Slovenský štát nespomínal v najhoršom. Veľakrát opakoval, že svet nie je ani čierny, ani biely. A že tie roky boli nielen na Slovensku, ale aj v Európe veľmi zložité na to, aby niekto mohol bohorovne vynášať súdy.Hoci dedko si na fronte vytrpel svoje, ešte ťažší kríž musel niesť po nej. Mojim starým rodičom najskôr zomreli, rok po sebe, dve dlho očakávané dcérky. Jedna sa volala Anička, druhá Mariška. Sestry môjho otca, ktorý sa narodil až po nich. Žiaľbohu, nebolo im súdené pobudnúť dlho na tomto svete. Svieca každej z nich svietila iba niekoľko mesiacov. Na ich maličký spoločných hrob na dubovskom cintoríne zavítam z času na čas aj teraz. Keď som bol chlapec, a dedko ešte žil, chodievali sme tam pravidelne každú nedeľu. Ten smútok starých rodičov bolo cítiť aj po desaťročiach. Nič nie je horšie, ako keď rodič pochová svoje dieťa.V tom čase, keď starkým zomreli dcérky, museli, tak ako ostatní Slováci a Česi, čeliť ešte inej, tentokrát celospoločenskej neprávosti. Myslím najmä na tlak vstúpiť do vznikajúceho jednotného roľníckeho družstva, na prvý pohľad dobrovoľne, skryto však povinne. Dlho sa aj oni vzpierali. Nechceli prísť o svoje roličky, ktoré boli roky pre nich zárukou obživy. Nakoniec sa poddali. A hoci neskôr na družstve aj pracovali, dedko ako traktorista a spolu s babičkou aj ako vrátnici, nikdy sa s myšlienkou spoločného družstva nezžili.A myslím aj na ďalšiu neprávosť, na nečakanú menu peňazí. Ani toto zlodejstvo deduško komunistom nikdy neodpustil.Pamätám si starého otca ešte keď bol pri plnej sile. Každučký deň, okrem nedele, robil spolu so starou mamou od svitu do mrku. Okrem práce na družstve, neustály kolotoč aj doma. Opatrovanie domácich zvierat. Práca „okolo domu“, na roli a v záhradke. Či v zime v šope pri údržbe nástrojov. „Okolo domu si robotu vždy nájdem,“ zvykol poznamenať.Napriek stálej a ťažkej manuálnej práci, nikdy sa nesťažoval. Zdalo sa mi, že má nad životom veľký nadhľad. Že sa vôbec nestresuje. A neberie vážne ani politikov... „Jožko, politika je jedno veľké panské huncútstvo. A každý si len svoje záujmy sleduje. Neverím im ani slovo. A ani sa nebojím, že by bol chlieb lacnejší. Keď sa mi doma nepostaráme, nikto sa o nás nepostará,“ zvykol tiež hovorievať.Bol veľký gurmán, čo je aj pochopiteľné, veľký výdaj energie musel niečím dopĺňať. Miloval najmä domáce, podľa súčasných merítok nezdravé jedlo. Tie slaninky, klobásky, jaterničky, huspeniny, čo za život skonzumoval, by nikto nespočítal. A každé, najmä jesenné a zimné ráno, zvykol začať štamperlíkom domácej pálenky. Na vypálenie červov...Zdalo sa mi, že nikdy nebol chorý. Rokmi síce čoraz ťažšie chodil, po sedemdesiatke začal pri chôdzi aj paličku používať. Ale nikdy som ho nevidel u doktora. Možno ani zdravotnú kartu nemal. „Doktorovi ma nedostaneš. Aby mi niečo našiel?“ bola jeho obľúbená otázka.V životnom boji bola deduškovi veľkým pomocníkom viera v Boha. Nielenže chodil do kostola, on vierou aj žil. Ctil Desatoro. Každý Boží deň na obed, hoc by v tom čase aj robil na roli, sa otočil ku kostolnej veži odbíjajúcej dvanásť hodín, a modlil sa Anjel Pána. Rovnako aj ráno a večer. Veril, že všetko je v Božích rukách, a že zbytočné sú naše extra plány. S každým z nás má svoje plány On.Pamätám si presne na tú noc, kedy On ukázal prstom aj na môjho dedka. Bola asi jedna hodina po polnoci, keď u nás doma zazvonil telefón. Otec vyskočil ako prvý, tušiac, že po polnoci len tak niekto nemôže volať.Volala babička. Deduško vraj padol vonku na dvore, cestou na záchod. Myslel som si najskôr, že naozaj „len“ padol a maximálne si zlomil ruku či nohu. Ono to však bolo inak. Deduška postihla mŕtvica.V tú noc starého otca odviezla sanitka do nemocnice. Z nej sa už nevrátil, zomrel po dvoch týždňoch. Bol som pri ňom noc predtým v nemocnici. Hovoriť už nemohol, polovicu tela mal ochrnutú. Ale ten stisk ruky si doteraz pamätám.Na starého otca nikdy nezabudnem. Dal mi veľa do života. Naučil ma napríklad aj tomu, že šťastie človeka nezáleží na peniazoch a majetkoch. Tie si do hrobu nezoberieme. Šťastný život žije ten človek, ktorý má okolo seba milujúcu rodinu. Ktorý je slušný a úctivý. Ktorý vie, že len poctivou prácou sa dá zarobiť na koláče. Ktorý sa rozdáva pre druhých. A ktorý sa nevzdá ani v najťažších životných situáciách a hľadá cesty, ako vstať a kráčať pokorne ďalej.Sú chvíle, keď mi je za tým dedkovým svetom aj trošku smutno...