Také škaredé slovo sa nehovorí

Blížime sa ku garážam jedného z nákupných centier v hlavnom meste Slovenska. Z vedľajšej cesty mi do cesty „skáče“ iné auto. Nič extra dramatické, ale ak by som nedával pozor, mohli by sme oškrieť plechy.„Debil, dávaj pozor,“ mrmlem si popod nos.„Ocko, on bol debil? Bol to blbec?“ reakcia syna nedáva na seba dlho čakať.„No hej, bol, lebo sme mohli naraziť,“ odpovedám.„Ty jeden debil, choď si svojou cestou,“ hrozí Majko šoférovi v aute pred nami.„Majko, nehovor už tak. Ani ocko by tak nemal hovoriť.“„Debil sa nehovorí?“ chlapec nechápe, čo si má o danom „šťavnatom“ slove myslieť. Inkriminované auto je stále pred nami, hľadá miesto na parkovanie. Nakoniec parkujeme takmer vedľa seba. Z druhého auta vychádza on. Vysoký, mohutný, vyrysované bicepsy sa na jeho tele vynímajú už na prvý pohľad. Ani na hlave toho nemá veľa (myslím samozrejme na vlasy).„Oci, to je ten debil?“ pozerá sa Majo striedavo na mňa a na „kolegu“ zamykajúceho voz pár miest od nás. Hovorí to pritom svojsky, tak nahlas, že svalovec by to, ak nie je hluchý, mal počuť. „Majo, to bol niekto druhý. A ocino tak normálne nehovorí, to len za volantom,“ snažím sa pre istotu celú vec dať na správnu mieru. Nielen pre Maja, ale aj pre svalovca. Ten však chvalabohu Majovu poznámku nezachytáva a tak ho nezaujíma ani moje vysvetlenie. Aspoň tak súdim z jeho pohľadu, ktorým o nás ani zďaleka nezavadil. Chvalabohu. Už som sa v duchu začal báť, že ten debil nás vyjde draho.Odvtedy si však na debilov dávam pozor. Nielen za volantom, ale aj na jazyku. Radšej si doňho (jazyka, nie debila) vždy zahryznem...