Tancovanie na autistickej hrane

Napriek tomu, že „sme“ aj podľa papiera autisti, dokonca až ťažkí autisti. Napriek istým Majovým autistickým rysom, ktoré nie a nie zmiznúť. Napriek priam učebnicovému „autistickému hadíkovi“ (rad autíčok a iných hračiek vrátane Barborkinho nočníka v tvare auta), ktorého každý deň vytvára po celom byte a s hrdosťou nás naňho upozorňuje. Napriek všetkému mám deň za dňom stále intenzívnejší pocit, že „my“ zďaleka nespadáme jasne do autistického spektra, ale sme skôr podobní artistom, lavírujúcim na lane. A raz sa pritom nakláňame na „autistickú stranu“, raz na „neautistickú stranu“. O nakláňaní sa na „neautistickú stranu“ svedčia najnovšie dva minipríbehy s Majkom v hlavnej úlohe...

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (4)

Veziem autom Mareka do školy. Tak ako vždy je cesta preplnená autami, vlečieme sa do Bratislavy takmer krokom. Napriek zápche registrujem v spätnom zrkadle majstra sveta, ktorý predbieha všetky v kolóne sa vlečúce autá. Je zhruba na mojej úrovni, keď musí kvôli protiidúcim autám so svojím rizikovým manévrom náhle skončiť. Končí s ním tak, že nehľadiac na to, či pribrzdím alebo nie, drzo sa zaraďuje predo mňa.„Ty si dobrý debil,“ intuitívne si uľavujem na jeho konto. „Oco, oco, debil sa nehovorí, to je škaredé slovo,“ počujem zrazu synátora zo zadného sedadla. Debatu na túto tému radšej ďalej nerozvíjam, pretože „to slovo“ už viac nechcem spomínať. Synovej reakcii som však veľmi potešený. Zareagoval k veci. Podľa mňa vyslovene „neautisticky“.Chystáme sa s manželkou na jednu večernú akciu do Bratislavy. Deti bude strážiť deduško, môj ocino. Barborka má z neho síce stále rešpekt, ale už menší ako keď bola dojčaťom. Vtedy len čo deduša uvidela, pustila sa najskôr do veľkého plaču. Teraz však stačí 10 minút, a sú veľkí kamaráti. Zato Majko, ten nie je vo svojej koži. Uvedomuje si, že ideme preč.„Tati, a Vy prídete domov? Budete spať doma? Ja nebudem celú noc len s deduškom, že?“ pýta sa dookola tieto otázky. Upokojujem ho, že ideme von len na chvíľku a že prídeme. Manželka ho na večer pripravovala dokonca celý deň, trpezlivo mu všetko pekne vysvetľovala od rána.Nestačí. Znenazdajky sa púšťa do veľkého plaču, z očí mu tečú slzy ako hrachy...„Tatinko, poď ma objímkať. Že ma ľúbiš, že? A prídeš večer domov za Majkom?“ hovorí vzlykajúc.Beriem ho do náručia, utieram mu slzičky, hladím ho a upokojujem.„Majko samozrejme že ťa ľúbim. A sľubujem, že sa budeme s maminou ponáhľať.“Na jednej strane už je pomaly aj mne smutno, že ideme na chvíľku preč. Na druhej strane som nevýslovne šťastný z Marekovej reakcie (podobne už reagoval viackrát). Pamätáme si totiž s polovičkou veľmi dobre na časy, kedy ho absolútne nezaujímal náš odchod, ani neregistroval, či sme doma alebo nie. Jednoducho boli časy, keď sa ten jeho svet zdal byť nepreniknuteľným. O prejavovaní (správnych) emócií či o pýtaní sa, či ho ľúbim, ani nehovoriac. Jednoducho sa nepýtal. Kým teraz prejavuje emócie, pýta sa, či ho ľúbime, a aj sám nám „ľúbim Vás“ hovorí. A najmä mu nie je jedno, či sme s ním alebo nie. Jednoducho Marek už prejavuje emócie, a to sociálne správne. Mám pocit, že aj v tomto smere sa už správa „neautisticky“...